Flapping of the wings

I know where you're hiding

"Prehľadali sme úplne všetko, ale nie je po nej ani stopy. Prezreli sme každý jeden dom, každý obchod... nie je tu," povedal veliteľ a prehrabol si rukou vlasy. Zavrčal som, chytil ho za plecia a surovo posadil na stoličku.

"Ak mi klameš a iba sa ju snažíš ochrániť..."
"Nie! To vôbec nie! Ona tu naozaj nie je, možno sa ani nenarodila, možno umrela, ale každopádne tu nie je!" povedal vyplašene a krídlami mu od strachu trhlo, čo ma nesmierne potešilo. Zasmial som sa a potľapkal ho po pleci.

"Dobre, dobre, netreba hneď panikáriť," povedal som s úškrnom a keď sa na mňa pozrel, dal som si záležať, aby som si dosť viditeľne oblizol svoje ostré tesáky. Veliteľ sa začal triasť a moja čierna duša len výskala radosťou.
Sadol som si vedľa neho za stôl a položil pred nás mapu.

"Žije, to som si istý," povedal som a pozrel sa na mapu našich hraníc, "a verím ti, keď mi hovoríš, že tu nie je."
Veliteľ sa neprestával triasť a sledoval moju ruku, ako sa pohybuje na mape.
"Myslíte, že utiekla?" opýtal sa vyklepaným hlasom a ja som prikývol.

"Čo by si urobil ty, kebyže ťa chce dostať sadistický maniak?" opýtal som sa ho s jemným úškrnom.
"Asi... by som utiekol..." zamrmlal veliteľ so sklopeným pohľadom a ja som prikývol.
"Výborne. Kam by si utiekol?"

"Asi by som požiadal o azyl v inom kráľovstve."
Zatlieskal som mu, chytil ho zozadu za krk a donútil ho pozrieť sa bližšie na mapu.
"Kam presne?" opýtal som sa a zaťal zuby. Veliteľ ostal chvíľu ticho a očami študoval mapu, no napokon sa odtiahol a ukázal na hory naokolo.

"Jediný tunel, ktorý ide cez hory, čo tvoria naše hranice, vedie do ríše ľudí. Tam by nešla. Zbytok kopcov je strmý a dostať sa cez ne by trvalo minimálne dva týždne."
"Čo to teda znamená?" opýtal som sa nedočkavo.

"Znamená to, že nešla cez hory, ale po vode," povedal a ukázal na prístav, ktorým pravdepodobne odplávala preč.

"Výborne, nie si až taký idiot, ako sa tvrdí," povedal som s úškrnom a postrapatil mu vlasy, akoby bol môj syn či brat, aj keď bol dospelý muž.
"Teraz vezmi svoju armádu a nech prehľadajú všetky lode, všetky prístavy, dokonca aj tie v druhom kráľovstve," povedal som a kopol mu do stoličky, aby sa odsunula.

"Nemôžeme ísť len tak do druhého kráľovstva a-"
"Rob, čo ti hovorím," zavrčal som a znovu vyceril svoje predĺžené očné zuby, "o nič iné sa nestaraj. Druhé kráľovstvo má hovno v nohaviciach hneď, ako počuje moje meno."

Veliteľ na mňa pozrel vypleštenými očami, prikývol a vybehol von. Spokojne som sa usmial a pomaly prešiel na môj obľúbený balkón. Zapálil som si jednu, potom dve. Zreval som na slúžku, aby mi doniesla whisky a s úsmevom som si ju popíjal. Keď som dofajčil a dopil, hodil som pohár preč, roztiahol svoje obrovské krídla a skočil dolu.

Bolo načase, aby som každému pripomenul, čo som zač.

***

"Priniesla som ti trochu chleba," povedala mama, keď vošla ku mne do podpalubia. Zasiahla nás prudká búrka a matka mi nedovolila, aby som chodila von, pretože by sa mi zmyla farba z krídel.
"Ďakujem," povedala som a vzala si ho od nej.

"Už len pár dní. Za chvíľu budeme slobodne žiť," povedala a pohladila ma po líci. Pozrela som sa na chleba a povzdychla si.
"Vieš, mami, myslím, že by sme sa mali rozdeliť," povedala som a mama na mňa pozrela s vypleštenými očami.
"Lysandra, to snáď nemyslíš vážne!"

"Áno, myslím," povedala som, "kvôli mne ste v neustálom nebezpečenstve. Nebyť mňa, nemuseli by ste utekať z vlastného domu."
Mama naštvané zafučala a pevne ma objala.
"Netáraj hlúposti. Potrebujeme ťa, tak ako ty potrebuješ nás," povedala a dala mi veľkú pusu na líce.

Povzdychla som si, ale nemienia som sa s ňou hádať, preto som prikývla a keď som dojedla chleba, ľahla som si k nim a zaspala.

***

"Vstávate! Noták, hýbte sa! Kráľoví vojaci sú tu!" zakričal kapitán, keď nám vtrhol do kajuty. Vydesene som sa pozrela na matku a videla jej odhodlaný výraz.
"Lyss, schovaj sa a-"
"V žiadnom prípade," zavrčal kapitán, "keď budú prehľadávať loď a nájdu ju, všetkých nás zabijú. To nebudem riskovať, takže všetci bežne von."

Matka naňho zavrčala, ale zastavila som ju, aby nezačala bitku. Kapitán ma schmatol, rovnako ako Sophie a vytiahol nás von. Chcela som si rýchlo zdrapnúť kabát, ale už bolo neskoro. Odhalil moje pravé krídlo a farba na ňom kvôli dažďu začala blednúť a šúchať sa dolu. Keď to kapitán videl, oči sa mu rozšírili a kabát zo mňa prudko strhol.

"Ty... to teba hľadajú!" zakričal a tým na mňa upriamil pozornosť všetkých na palube.
"Necháš moju dcéru na pokoji," zavrčala spoza mňa mama, "nikomu to nepovieš!"

Kapitán na ňu zasyčal a roztiahol svoje zjazvené hnedé krídla.
"Kvôli nej zabili moju družku! Mojich priateľov!" zakričal kapitán a pevne ma stisol.

"Prosím, ja som nič také nechcela," povedala som a pozrela naňho so zaslzenými očami. "To je mi jedno. Zavinila si to svojou zbabelosťou!"

Ku kapitánovi podišla červenovlasá žena a položila mu ruku na plece.
"Musíme ju hodiť cez palubu. Ak ju tu nájdu, budú si myslieť, že sme jej pomáhali," povedala a naštvane na mňa zazrela.
"To ani náhodou! Nevyhodíte moju dcéru!" zasyčala matka a vycerila zuby.

"Vy absolútne nechápete, o čo ide. Ak ju kráľ nájde, zničí jej život. Nedovolím, aby bola družka takej zrúdy," povedala mama a so mnou sa všetko zatočila. Družka? Ja som kráľova družka? Prečo mi to nikdy nepovedala? Prečo ma nevarovala?

"Ako vieš, že je jeho družka?" zamračila sa tá červenovlasá žena. Pozrela som sa na moju mamu a tiež čakala na odpoveď.
"Podľa farby jej krídel. Je to protiklad tých jeho," vysvetlila mama, akoby to bolo úplne jasné a primitívne.

"Ako vieš, aké má kráľ krídla?" opýtala som sa a neveriacky na ňu pozrela.
"Pracovala som v paláci ako služobná. Musím povedať, že nič šialenejšie ako kráľa som ešte nestretla... je to psychopat. Všetci sme sa ho nesmierne báli. Potom som však stretla svojho druha a otehotnela s ním. Keď si sa narodila a videli sme tvoje krídľa, takmer sme dostali infarkt, preto sme z paláca rýchlo ušli a schovali sa," vysvetlila mama a mne po tvári začali tiecť slzy.

Celú dobu vedela, kto je môj druh, a nikdy mi nič nepovedala... Viem, že ma chcela ochrániť, ale zatajovať mi identitu môjho druha...? Bolo to pre mňa niečo neprijateľné... Možno to bol sadistický a psychopat, ale stále to bol môj druh. Čo ak sa ma snažil nájsť, pretože mu na mne záležalo? Alebo chcel byť so mnou, mať so mnou rodinu?

"To je jedno," povedal po krátkej odmlke kapitán, "hodíte ju do mora, nech si ju nájdu a nás neobvinia."
Vyplašene som sa naňho pozrela a oči mi začali ešte viac slzyť.
"Prosím... ja neviem plávať..." zavzlykala som, ale žena s červenými vlasmi sa len uškrnula.

Nevedela som plávať, pretože som nesmela ísť do vody, okrem vane, samozrejme. Nikdy som si nemohla namočiť krídla, aby sa mi nezmyla farba.

"Tak ťa aspoň ušetríme hroznému osudu s tvojím druhom," povedala červenovlasá žena a schmatla ma za ruku. Ona aj kapitán ma začali ťahať ku kraju lode, zatiaľ čo zbytok posádky zdrapil mamu a Sophie, aby mi nemohli pomôcť. Celá som sa pri pohľade na vodu roztriasla a vykríkla, keď ma prehodili cez palubu do ľadových vĺn.

Ahojte! Ďakujem za komentáre, nesmierne si toho vážim 🫶

Jedna zaujímavá teória sa tu už objavila, tak sa kľudne nehanbite a píšte aj vy, budem len rada.

S láskou, Susan10273 ❤️