Flapping of the wings

Rainy day

Tento príbeh je venovaný SimonaTancoov ĎAKUJEM ZA PODPORU!!! ❤️

V sekunde, keď som na pult položila peniaze za nákup, ozval sa za mnou hrom a na oblohe sa objavil blesk.

Zdesene som sa pozrela na mraky, ktoré sa čoraz rýchlejšie hrnuli k nášmu mestu a šťavnato som zanadávala.

Schmatla som jedlo a predierala si cestu domov. Ak zmoknem, matka ma zabije...
Bežala som cez ulice a autá, ako najrýchlejšie som vedela a o pár minút som videla náš malý dom, pred ktorým už vystresovane stála moja matka.

Vbehla som dnu a ona za mnou zabuchla dvere, no len čo som si vydýchla, cítila som, ako ma schmatla za plecia a prudko ma otočila.

"Zbláznila si sa?! Nemôžeš chodiť von, keď prší! Čo ak by sa ti zmyla farba z krídel?!" zasyčala na mňa.

Povzdychla som si a dala si dolu premočený kabát, pod ktorým sa schovávali darčie krídla, natreté na tmavohnedo, no na okrajoch sa farba zmyla a presvitala tam biela. Keď to matka videla, naštvane zavrčala a pobrala sa zarobiť hnedú farbu.

"Nie je to tak zlé. Väčšina ostala..." povedala som kľudne, ale to ju vôbec neupokojilo.

"Čo ak by si niekto všimol tú bielu? Čo by si robila potom? Lietať nevieš, auto nemáš; ďaleko by si sa nedostala," povedala a naznačila mi, aby som si sadla na stoličku a rozprestrela krídla.

"Nie je moja vina, že som jediný Drak, ktorý nevie lietať..." zamrmlala som, keď mi začala patlať hnedú farbu na krídla, "to, že ty si ma to nikdy nenaučila je tvoja chyba."

Matka opäť zavrčala a znovu mi na krídla hodila farbu, tentokrát naštvanejšie.
"Ty dobre vieš, prečo som ťa to nemohla naučiť."

"Nie, to teda neviem," povedala som a prudko sa postavila, "celý život moje krídla schovávaš, akoby boli niečo špeciálne. Som jediný Drak, ktorý ich nevie používať, a to len preto, že ty si počula staré báchorky od babiek."

Matka tresla farbu zarobenú v miske o stôl a naštvane roprestrela svoje hnedé krídla.
"Takto sa so mnou rozprávať nebudeš, Lysandra Smallclaw! Som tvoja matka a budeš mi prejavovať úctu a rešpekt!"

"Prečo ich musíme farbiť?! Prečo ich nemôžem jednoducho nechať zmiznúť, ako to robia všetci, keď idú do ľudského mesta?!" opýtala som sa a dúfala v normálnu odpoveď.

"Ty dobre vieš prečo! Draci nikdy nenechávajú svoje krídla zmiznúť v dračom meste! Nikdy! Bolo by to podozrivé!" zakričala a buchla rukou o stôl.

"Tak sa presťahujme do ľudského mesta! Načo sme tu?!" zakričala som a matka zavrčala tak nahlas, že som o krok cúvla.

"Ani náhodou! Najlepšie ťa viem ochrániť tu!"

Zaťala som ruky do pästí a krídlami mi trhlo.
"A čo je vlastne na tom, že moje krídla sú biele?! Určite nie som jediný Drak na svete, ktorý má biele krídla! Ničíš mi život len kvôli tvojmu iracionálnemu strachu!"

"Môj strach vôbec nie je iracionálny! Jedného dňa mi ešte poďakuješ, že som ťa chránila!" zrevala späť mama a ohrnula hornú peru, takže som mohla vidieť jej predĺžené očné zuby.

"Tak mi aspoň povedz, pred čím ma chrániš!" zakričala som naštvane, no matka mi namiesto odpovede vlepila facku tak silnú, že som sa potkla a spadla na zadok.

"Ešte raz na mňa zvýš hlas a skopem ťa tak, že sa tie otázky ani nebudeš vládať pýtať," povedala nakoniec, schmatla jedlo, ktoré som doniesla a išla variť obed.

So zavrčaním som sa postavila a prešla hore do svojej izby, kde som schmatla hrebeň a zopla si svoje zlaté vlasy do drdola, aby mi nezošúchali čerstvo natretú farbu z krídel.

Povzdychla som si a pozrela sa cez okno von, kde zúril lejak. Moje dvere sa však potichu otvorili a dnu vošla moja malá sestra, Sophie.

"Už znovu ste sa s mamou hádali?" opýtala sa a prisadla si ku mne na posteľ. Smutne som sa na ňu usmiala a prikývla.
"Áno, ale neboj sa, nebolo to nič vážne."

"Spadla si na zem," povedala a ustarostene sa na mňa pozrela veľkými zelenými očami.
"Áno, ale to je v poriadku. Mama sa len naštvala kvôli mojim krídlam a bála sa, vieš?" usmial som sa a pohladila ju po vlasoch rovnako zlatých ako som mala ja.

"Prečo ti stále farbí krídla? Nepáči sa jej, že sú biele? Podľa mňa sú krásne, nikto nemá krajšie... aj ja by som ich chcela mať biele," povedala a smutne pozrela na svoje pieskové krídla.

"Neviem, prečo ich musím mať nafarbené, ale mama na to má určite dobrý dôvod," povedala som a usmiala sa na ňu, "ale tvoje krídla sú tiež krásne. Idú k tvojim vlasom."

"Máme rovnaké vlasy," povedala a zamračila sa, "a tie tvoje krídla sú krajšie."
Zasmiala som sa a objala ju.
"Ty na rozdiel odo mňa aspoň vieš lietať. Ja sa nezdvihnem ani meter nad zemou."

"Lyss, Sophie, obed!" zakričala na nás mama a ja som sa opäť usmiala na svoju malú sestru.

***

"Mňa to nezaujíma!" zreval som a schmatol veliteľa kráľovskej gardy za hrdlo.
"A-Ale ona tu nie je..." zachrchľal a lapal po dychu.

"Je tu! Niekde tu je a vy ju nájdete! Rozumieme si?!" zavrčal som a pevnejšie stisol jeho hrdlo.
Veliteľ rýchlo prikývol a keď som ho pustil, spadol na zem. Odkopol som ho preč a vyšiel von na balkón, kde som si z vačku vytiahol cigaretu a zapálil si.

Nájdem tú malú dračicu, nech už sa predo mnou schováva kdekoľvek.

Ahojte všetci! Predstavujem vám nový príbeh, dúfam, že sa vám bude páčiť rovnako ako Kill my mate!

Dovoľte mi, aby som vám vysvetlila prečo píšem Draci s veľkým D.

Draci - ľudia s dračími krídlami a schopnosťou meniť sa na drakov.

draci - obyčajní draci, zvieratá.

Dúfam, že vám to pomohlo 😁

Viem, že podobný začiatok som mala aj v mojej predošlej knihe - Kill my mate, ale uvidíte, že to nebude celkom rovnaké, hoci tu máme opäť bielu farbu, pre ktorú sa záporák snaží nájsť hlavnú postavu.

Nebojte sa, nebude to rovnaké!

S láskou Susan10273 ❤️