Flapping of the wings

Nice to meet you

Kopala som rukami a nohami, krídlami mi mykalo, ale len čo som sa na sekundu dostala nad hladinu, ďalšia vlna ma spláchla dolu. Voda mi tiekla do nosa aj do úst, stiekla mi do hrdla a zrazu som sa nemohla nadýchnuť. Bokom som narazila na nirčo tvrdé a keby som mohla, vykríkla by som od bolesti, ale ústa som mala plné vody, tak ako aj pľúca.

Snažila som sa pohnúť krídlami, aby som sa vyrovnala a dostala sa na hladinu, ale márne. Vlny ma niesli Boh vie kam a stále som o niečo narážala, v ušiach mi začalo pískať...
Hlavou som udrela o kameň a celé moje telo sa prestalo hýbať, akoby ho niekto vypol. Všetko okolo mňa začalo tmavnúť, možno tým, že som klesala čím ďalej tým hlbšie, alebo tým, že som pomaly začala strácať vedomie.

Zrazu som si však všimla, že vedľa mňa do vody niečo spadlo a približovalo sa to. Čím bližšie to bolo, tým lepšie som dokázala rozoznať veľkú postavu s krídľami. Najprv som si myslela, že je to mama, ale bolo to väčšie než ona, malo to širšie krídla a vyzerali úplne tmavo... alebo som bola naozaj len napoly mŕtva a všetko boli iba čierne obrysy.

Cítila som, ako ma tá postava schmatla za ruku a ťahala hore na hladinu. Nedokázala som sa pohnúť, no tej osobe to zjavne nevadilo. Rýchlo nás dostala na hladinu a ani neviem ako, no podarilo sa jej vzlietnuť z vody. Vykašľala som trochu slanej vody a zatvorila oči, nedokázala som ich mať otvorené dlho.
Asi som naozaj odpadla, ale zrazu som cítila, ako mi niekto búši do hrude a fúka do úst, pričom si nadáva popod nos.

Prevalila som sa na bok a vygrcala vodu, ktorú som v sebe mala, no hneď som sa rozkašľala. Zdvihla som hlavu a zistila, že ležím na piesku vedľa mora, stojí okolo mňa asi pätnásť vojakov a so záujmom si ma prezerajú. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, boli desivý, ale zatiaľ nevyzerali, že by ma chceli zabiť.
Pozrela som sa na toho, čo ma zachránil. Bol to Drak len o čosi starší než ja, mal strapaté hnedé vlasy a veľké tmavé krídla, no neboli čierne. Bol úplne premočený, rovnako ako ja, preto nám hodili náhradné oblečenie.

Zmätene som sa na nich pozerala, nikto nepovedal ani slovo, len hlavou kývli na košeľu a nohavice, ktoré mi hodili.
Sčerveneli mi líca a pozrela som sa na toho Draka, ktorý ma predtým zachránil a dúfala, že ma pochopí. Sťažka si povzdychol, ale postavil sa a zdrapil ma za ruku, aby ma zaviedol do lesa pri pláži. Zaskučala som od bolesti v boku, ale poslúchla som ho.

"O nič sa nesnaž, proste sa obleč," zamrmlal a prepálil ma pohľadom. Prikývla som a schovala sa za strom, kde som zo seba zhodila premočené oblečenie a natiahla si na seba nohavice a košeľu, ale bolo mi to moc veľké. Predsalen, bolo to šité pre kráľovych obrovských vojakov, nie pre zakrpatené podvyživené samice.

"Poď von, tvoj čas vypršal," zavrčal spoza stromu hnedovlasý Drak, keď už aj on bol prezlečený. Povzdychla som si a vykročila vpred, košeľu som si musela držať, aby sa mi nenadvihovala a Drak za stromom nevidel všetko pod ňou.
Keď ma zbadal, otrávene zafučal a dal si dolu opasok, ktorý potom obviazal okolo môjho brucha, aby košeľa lepšie držala.
"Nemáme veľa času, pohni sa," zavrčal a potiahol ma k ostatným, kde mi na zápästie priviazali špagát a jeho druhý koniec si do ruky vzal, samozrejme, hnedovlasý Drak.

"Poletíš vedľa mňa. Nič neskúšaj, inak ťa pošlem do bezvedomia, ani o tom nebudeš vedieť," povedal a potiahol ma, ale celá som zmrzla a vydesene naňho pozrela. Ako im mám vysvetliť, že neviem lietať?
Hnedovlasý Drak zaškrípal zubami a hodil po mne pohľad, ktorý jasne hovoril, že už teraz ma nenávidí.
"Udrela si sa vo vode? Preto nemôžeš lietať?" opýtal sa a mne neskutočne odľahlo, že som sa mohla na niečo vyhovoriť. Prikývla som a Drak sa obrátil na svojich kolegov, dúfal, že ma nebude musieť niesť on. Všetci sa však otočili a tvárili sa, že majú príliš veľa práce, takže to ostalo na ňom.

***

O dve hodiny rýchleho letu sme boli v meste, ktoré bolo najbližšie palácu. Bolo to najznámejšie mesto celého kráľovstva, samotné hlavné mesto, nazývané Hyacinth, podľa obľúbeného kvetu prvej kráľovnej. Bolo to rozpávkové mesto a keby ma práve z polovice neunášali vojaci sadistického kráľa, bola by som nadšená.

Z myšlienok ma vytrhol ohlušujúci rev obrovského čierneho draka, ktorý stál na vrchu mohutného paláca. Reval na mesto pod nami, akoby to malo byť varovanie, že im ublíži. V tme som ho kvôli jeho farbe takmer nevidela, ale od jeho temných šupín sa odrážali mesačné svetlo a robilo ho viditeľným.

Všimla som si, že všetci vojaci akosi zmĺkli a stuhli, aj keď pokračovali v lete. Keď nás drak zbadal, vyfúkol dym a začal sa zmenšovať. Vypleštila som oči. Nie je možné, aby toto bol Drak a nie skutočný drak. Nikto sa nedokáže premeniť na tak obrovského draka, najväčší, akého som kedy videla, bol veľký asi ako kôň. Toto... toto bolo monštrum veľké ako celý palác.

Jeho blanovité krídla sa stiahli, šupiny začali miznúť a vrátil sa do svojej ľudskej podoby, takže som ho už z tejto diaľky nemohla vidieť.
"Kto to bol?" opýtala som sa potichu toho hnedovlasého Draka, ktorý ma niesol, hlas sa mi stále triasol od strachu aj od zimy.
Otrávene zastonal a lepšie si ma chytil.
"Kráľ," povedal naštvane, "kto iný?"

Zahanbene som sklopila hlavu a líca mi sčerveneli. Samozrejme, že to bol kráľ, kto iný by sa dokázal premeniť na tak obrovského draka?
Pristáli sme pred vchodom do trónnej sály a hnedovlasý Drak ma okamžite pustil, akoby som bola rádioaktívna. Bola som však rada, že sa od neho môžem dostať preč, no netešila som sa dlho.

Pozrela som sa hore a nedokázala som sa ani pohnúť, celé moje telo bolo paralyzované, nemohla som sa nadýchnuť ani odvrátiť pohľad. Na tróne sa rozvaľoval čiernovlasý kráľ s mohutnými čiernymi krídľami a na tvári mal krutý úsmev, ktorý mi naznačil, že ma rozhodne nehľadal, aby sme spolu mali krásny život.

Ahojte všetci! Prepáčte, že som vydala kapitolu až dnes, keď som predtým napísala, že som ju chcela vydať už včera, ale nejak som to nestihla.

Dúfam však, že sa vám kapitola páčila, budem rada za komentáre a votes!

S láskou, Susan10273 ❤️