Flapping of the wings

Begging

Musela som utiecť. Musela som sa odtiaľto dostať, ísť preč od Xadena, Ryla, proste od všetkých.

"Ryl," oslovila som ho vo chvíli, keď vstúpil do mojich komnát, "musíš mi pomôcť."
Ryl sa na mňa zmätene pozrel, ale pristúpil bližšie.
"Čo sa deje?" opýtal sa ustarostene s vážnym pohľadom a sadol si na kreslo oproti mne.

"Musím utiecť," povedala som a videla som, ako sa Rylove oči vydesene rozšírili.
"Č-Čože?"
Ryl vyzeral, akoby som mu práve oznámila smrť celej jeho rodiny, vrátane psa.

"Musím sa odtiaľto dostať. Prosím, musíš mi pomôcť," povedala som zúfalo a kľakla si pred neho.
"Lyss, ja nemôžem," povedal a pokrútil hlavou.
Vzlykla som a pevne mu schmatla ruky.
"Prosím! Ja tu nemôžem ostať, zbláznim sa! Veď ma prebodol!" povedala som pomedzi vzlyky a pozrela som sa mu do tváre. Videla som, že sa mu v očiach trblietajú slzy, ale opäť pokrútil hlavou.

"Lyss, nejde o to, že by som ti nechcel pomôcť. Naozaj by som ťa odtiaľto rád dostal, aby si s ním už nemusela byť, ale nemôžem. Ak by zistil, že som ti pomohol, zabije každého, s kým som kedy prehovoril, aby ťa našiel. A ver mi, on ťa nájde. Ja ti nepomôžem, pretože ma tiež zabije. Je mi ľúto, nemôžem ťa odtiaľto dostať..." povedal a stisol mi ruky.

Rozplakala som sa a Ryl si kľakol vedľa mňa, aby ma objal. Pohladil ma po vlasoch a opatrne ma objal krídlami, takže som sa cítila aspoň trochu bezpečne, kým ma hladil po chrbte a niečo mi šepkal.

"Nemusíš sa báť, budem s tebou. Xadena už nezaujímaš, už ťa nechá na pokoji," povedal a pevne ma stisol, "neplač. Bude to v poriadku."

Prikývla som a utrela si slzy, ktoré mi však stále tiekli po lícach.
"Dám ti prášky na spanie, aby si sa konečne vyspala, dobre? Keď si poriadne oddýchneš, bude ti lepšie. Uvidíš," povedal a pustil ma, aby mohol zobrať zo skrinky prášky.

Poďakovala som sa a sadli sme si na kreslá, obaja sme mlčali a nepozerali sa na seba, kým nám Ryl nalial čaj a obaja sme ho potichu pili.
V hlave som rozmýšľala, ako sa odtiaľ dostať. Nemala som veľa možností, vlastne ich bolo dokopy nula, ale aj tak som musela niečo skúsiť, musela som sa odtiaľ jednoducho dostať.

Potom mi to napadlo. Prášky. Prášky na spanie. PRÁŠKY. NA. SPANIE!
Môžem ho uspať. Tak nebude počuť, keď vyjdem von z izby a budem voľná! Potom mi už iba zostane dostať sa von z paláca a budem vonku. Pokúsim sa nájsť moju mamu a sestru, a keď ich nájdem, utečieme spolu do krajiny ľudí, ďaleko od Xadena a iných Drakov.

Keď sa Ryl ospravedlnil a odišiel na záchod, schmatla som prášky a dva mu dala do pohára s čajom. Kým sa stihol vrátiť, prášky už boli rozpustené a pripravené zdrogovať ho.

Pol hodinu som sledovala, ako sa všemožne snažil ostať hore a udržať konverzáciu, ale nakoniec musel odísť do svojej izby hneď oproti mojej. Zaželala som mu dobrú noc a rýchlo sa šla prezliecť a zbalila som si veci do tašky.
Keď som bola hotová, prebehla som cez chodbu a mierila si to k vchodovej bráne, no kým som tam stihla dobehnúť, niekto ma zdrapil za ruku a zaryl mi pazúry do kože.

Vykríkla som a taška mi vypadla z ruky, no keď ma útočník otočil k sebe, oblial ma studený pot.
"Večerná prechádzka? Alebo snáď polnočná svačinka?" opýtal sa Xaden a pritisol ma k svojej hrudi. Na tvári som cítila jeho dych, ktorý smrdel po whisky. Veľa whisky.

"Pusti ma!" zakričala som a udrela mu voľnou rukou do hrude, "už ťa nikdy nechcem vidieť!"

Xaden sa uškrnul, jednou rukou ma oblapil okolo pása a držal ma nalepenú na jeho hrudi, zatiaľ čo pri druhej si vytiahol pazúry z mojej ruky a krvavými prstami ma pohladil po vlasoch.

"Ty ma nemiluješ?" opýtal sa a jemne ma poškriabal pazúrom po líci.

"Milovať?! Teba?! Veď ťa nemiluje ani vlastná rodina!" povedala som naštvane a kým som sa nazdala, bola som opretá o stenu a Xaden ma k nej tlačil rukou pod mojím krkom.

"Som tvoj druh! Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!" zavrčal a keď som sa ho pokúsila kopnúť, tlak na mojom hrdle zväčšil. Začalo sa mi zahmlievať pred očami, keď vtom ma Xaden hodil na zem.

Konečne sa mi podarilo nadýchnuť a dokázala som zaostriť pohľad, ale Xaden ma hneď schmatol za vlasy a trhol mojou hlavou hore.
"Som tvoj kráľ! Nebudeš sa so mnou takto rozprávať!" zavrčal, zdvihol ma na nohy s schmatol ma za čeľusť.

"Je mi to jedno! Si monštrum!" vyštekla som naštvane a udrela mu po ruke, ktorou ma držal. Xaden rozzúrene rozprestrel krídla a zaťal päste, pripravený zaútočiť.

"Nemôžeš ma zabiť," povedala som a o krok cúvla, "tvoj otec ťa potom nekorunuje za kráľa. Potrebuješ ma."
Xaden zamrzol na mieste a začal sa nahlas smiať.
"Myslíš, že si dôležitá?" uškrnul sa a ja som naštvane vycerila zuby.

"A nie som? Potrebuješ ma, inak sa nestaneš kráľom," povedala som otrávene a Xaden sa znovu uškrnul so svojimi dlhými očnými zubami, hoci jeho oči boli rozzúrené.
"Potrebuješ zviazať ústa," zavrčal a schmatol ma za ruku. Začal ma ťahať cez chodby, ignoroval moje protesty a snahy dostať sa preč.

"Pusti ma!" zavrčala som a znovu mu udrela po ruke. V tej sekunde sa Xaden zvrtol a vrazil so mnou o stenu s vycerenými zubami.
"Ešte jedno jediné slovo a budeš ma prosiť o smrť. Chápeš?!" povedal rozzúrene a ja som chtiac - nechtiac prikývla.

Xaden ma potom znovu schmatol a ťahal ešte hlbšie do hradu, až sme sa ocitli celkom dole, v starej kamennej časti. Bol tam smrad, zima a špina, počula som z miestnosti pred nami náreky a prosby, rovnako ako vzlyky.

Zastavila som sa a nechcela vstúpiť dnu, ale Xaden ma nasilu vtiahol do miestnosti a zabuchol za nami dvere. Nebola to miestnosť. Bolo to obrovské bludisko z klietok, v ktorých boli Draci, umazaní krvou, bahnom aj vlastnými výkalmi či zvratkami a niektorí z nich sa nehýbali - boli mŕtvi.

Zamrzla som na mieste, neschopná sa pohnúť. Ani som si nevšimla, kedy Xaden odpútal Draka bez krídel z jedného z mučiacich stolov, až kým naň nehodil mňa. Chytil ma tak rýchlo, že som ani nestihla reagovať, keď mi oblapil krk a držal ma zaň na stole.

"Budeš poslušná, alebo ťa mám pripútať?" opýtal sa a zväčšil tlak. Zavrčala som naňho a kopla ho do boku.
Xaden sa pohol neskutočne rýchlo, zdrapil mi nohy a pripútal mi ich remeňami na mučiacom stole. Chcela som ho udrieť, ale chytil mi aj ruky a tie taktiež utiahol k stolu koženými remeňmi.

"Budeš mi odpovedať, inak ti odrežem krídla a budem ťa tu mučiť do tej doby, keď už ti neostane ani hlas na kričanie!" povedal a drápom ma škrabol na krídle.

Zavzlykala som a mykla sa, načo mi dráp do krídla zaryl ešte hlbšie.
"Kam si chcela ísť?" opýtal sa a zdrapil ma za čeľusť, aby som sa naňho pozrela.
"P-Preč," zavzlykala som, "kamkoľvek. Proste preč..."

Xaden sa uškrnul a pustil ma.
"Prečo? Bála si sa?" opýtal sa a pre zmenu mi krídlo nežne pohladil.
"Áno..." priznala som pomedzi vzlyky.
Xaden sa opäť zasmial a odpútal ma, akoby sa nič nestalo.
"Ja viem. Robím si srandu," povedal s úškrnom a ja som sa okamžite posadila. No kým som dokázala urobiť od toho stola aspoň krok, znovu zdrapil ma za hrdlo.

"Už sa o nič také nepokúšaj. Tvoja mama a sestra by nemuseli dopadnúť dobre," povedal a pohladil ma po líci. Zamrzla som na mieste.

"Kde sú mama a Sophie?! Čo si im urobil?!" opýtala som sa a Xaden kývol hlavou k bludisku.

"Ak sa budeš veľmi snažiť, možno ich nájdeš."

Bez váhania som sa rozbehla.

Ahojte všetci! Túto kapitolu som mala hotovú už pred dvoma hodinami, ale neuložila som ju, preto som to musela písať od začiatku 😭

Dúfam však, že sa Vám kapitola páčila. Ďakujem za votes a komentáre ❤️

S láskou, Susan10273