Dangerous Criminal [Dokončené]

Škola

Prišla som domov do paláca a ihneď medzi dvermi ma čakala stráž.

,,Ste v poriadku, slečna?" Spýtal sa ma Brian, jeden z ochranky.

,,Áno, samozrejme." Prikývla som a na chodbu vošiel otec.

,,Elsie, ešteže si v poriadku. Už som sa zľakol, že sa ti niečo stalo." Objal ma otec.

,,Nič mi nie je." Odvetila som.

,,Videl ťa tam niekto? Hovorila si s niekym?" Otec ma začal mombardovať s otázkami.

Mohlo mi byť jasné, že ide len o verejnú mienku. Ako inak.

Napadol ma len jeden človek. Cudzinec. Kriminálnik. No môj vnútrný hlas znel jednoznačne.

,,Veď tam sú kamery, nie? Skontroluj to." Vyzvala som ho a modlila sa aby ich ten výbuch poškodil.

,,Rád by som ale kamery v celkom bloku boli vypnuté presne hodinu." Zamračil sa.

Odľahlo mi. Neviem prečo. Možno som sa len bála, že ak sa dozvie, že sa ma ten kriminálnik dotkol a niesol ma, bude môj režim ešte prísnejší.

,,Nie. S nikým som sa nerozprávala a nikto ma nevidel. Bola som o ulicu ďalej, keď výbuch nastal." Klamala som.

Bolo vidieť ako mu odľahlo a pustil ma do izby. Našťastie som nestretla Tamaru, pretože som nemala najmenšiu chuť sa s ňou hádať.

Na druhý deň ráno, som si zjedla raňajky v izbe a trávila tam posledné chvíle pred odchodom na internát.

,,Elsie, môžeme ísť?" Spýtal sa otec pri mojich dverách.

,,Už áno." Zakričala som a ťahala kufor zasebou.

Oblečená v čiernych nohaviciach a v bielej ženskej košely, som vyšla z izby, kráčala cez celý palác a nasadla do auta. Otec sedel somnou vzadu a telefonoval. Šofér nás viezol na letisko a vedela, že tam budú novinári.

Vystúpila som pred lietadlom. Opäť červený koberec roztiahnutý na zemi až ku schodom. Nikdy som tomu nerozumela, prečo robí také ovácie ale môj otec si to užíval. Chýbal mi starý otec.

V minulosti bol starostlivý a rodinné založený. Venoval mi svoj čas, chcel byť súčasťou rodiny ale toto, čo máme teraz, nie je rodina. Rodina sa nám rozpadla v deň, keď zomrela mama.

Novinári čakali na fotky a na rozhovor, ktorý im môj otec určite ponúkne, zatiaľ čo ja budem stáť za ním a usmievať sa.

,,Pán prezident!!" Kričali novinári a chceli sa predbiehať otázkami.

Keď otec zastavil, prvá otázka, ktorú dostal bola viac ako očakávaná. ,,Plánujete sa zúčastniť aj ďalších volieb o prezidenta?"

,,Samozrejme." Usmial sa.

,,Vašu dcéru čaká poslednú školský rok. Čo bude potom?" Spýtali sa ďalšiu otázku.

Chcela som odvetiť, že budem cestovať ale otec ma predbehol a ukončil skôr ako som stihla reagovať.

,,Bez komentára. Rešpektujte prosím súkromie mojej dcéry." Otočil sa na mňa v očiach som videla vážnosť.

Odkráčala som do lietadla a usadila sa na svojom mieste. Nepovedala som ani slovo. Načo? Otec ma nikdy nepočúval. Pozrela som sa cez okienko a oči mi zastavili na niečo zvláštne.

Na niekoho.

Spozornela som a zaostrovala. Môj zrak do diaľky nie je najlepší ale videla som tam postavu. Vedľa budovy na rohu stála nejaká osoba. Podľa obrysov to bol muž. Mal na sebe čierne tepláky, biele tielko ale na tvári striebornú masku lebky.