Dangerous Criminal [Dokončené]

Nespokojná Juliette

Prišla som s Juliette do mojej izby a dúfala, že odíde ale ona nie. Sadla si na moju posteľ a začala.

,,Máš niečo s mojim bratom?" Spýtala sa.

,,Ako ťa také niečo napadlo?" Zdvihla som obočie.

,,Kai sa vôbec nechová ako môj brat. Vidím ako sa na teba pozerá a viem, že ho priťahuješ." Sadla si.

,,Je to budúci kráľ. Prečo by mal mať záujem o niekoho ako som ja?" Otočila som sa na ňu.

,,Pretože si ho očarila. Rodičia ťa mu nenútia a ty mu neskáčeš okolo krku." Mykla plecami.

,,Tvoj brat má kráľovskú krv a ja nie. Nenamýšľaj si veci." Usadila som sa oproti nej.

,,Ste stále spolu. Dokonca aj do jedálni alebo do hráčskej miestnosti chodíte spolu." Vybafla na mňa.

,,No moment, Juliette. Ak by mi Kai nerobil spoločnosť, bola by som tu celé dni sama, pretože ty si s Hendrikom. Ja ti to nevyčítam a chápem, že si šťastná. Som vďačná zato, že si si s ním sadla a nemusíš sa pretvarovať. Nemôžeš sa hnevať zato, že tvoj brat mi spríjemňuje pobyt tu tým, že ma nenechá byť samú v tomto paláci." Zamračila som sa.

Juliette na mňa prekvapene pozrela a vzdychla. ,,Máš pravdu. Som zlá kamarátka. Ty by si s Kaiom nič nemala. Je to predsa môj brat."

Mlčala som. ,,Ako to myslíš?"

,,No predsa, si moja najlepšia kamarátka a on je môj brat. Vždy, ak by ste sa pohádali, išli by ste zamnou a postavili ma do stredu. Nechcem to."

Nechápem, prečo je Juliette toho názoru. Juliette som sa nikdy nesťažovala a nepovedala som jej ani o tom maskovanom mužovi.

,,To je jedno," mávla som rukou a snažila sa vyzerať tak, že mi to je jedno. ,,Stále platí strieborná farba?"

,,Áno. Mám krásne šaty ale to nie je podstatné." Usadila sa ešte lepšie a keď som videla ten úsmev na tvári, vedela som, čo nasleduje. ,,Hendrik je tak úžasný. Boli sme v cukrárni a na wellness, kde sme zostali uväznení, kvôli búrke ale... ahhh..." Roztápala sa.

,,Spala si s ním." Zhíkla som.

,,Nemohla som odolať! Bol tak príťažlivý a-...,"stíchla. ,,Čo ak to nemyslí vážne? Čo ak ho v skutočnosti nepriťahujem ale len plní dohodu na papieri?"

,,Prečo sa ho to nespýtaš?" Zdvihla som obočie. ,,Bolo by to pre teba ľahšie.. Vedieť, či klame alebo či to myslí naozaj vážne."

,,Spýtam sa ho to po večeri. Nemôžem sa báť. Je to v mojej situácii najlepšie, " prikývla a postavila sa. ,,Idem sa okúpať a nachystať. Tak zatiaľ sa maj. Potom sa vidíme." Zakývala a zmizla z izby.

Zostala som sama. V mojej prítomnosti sa nachádzali len myšlienky, ktoré boli ako jeden veľký bordel. Prečo som si niekde v kútiku duše mohla myslieť, že by som mohla byť s Kaiom šťastná?

Musela som sa osprchovať a umyla si hlavu. Prešla som v osuške do šatníku a zostala stáť. Sledovala som šaty, ktoré som dnes mala na vyber a bola v rozpakoch.

Pinkol mi telefón.

Kto mi píše správu?

Podišla som k telefónu a rozsvietila sa obrazovka.

Videla som sms s jeho menom.

Kai: Pusť ma dnu ;)

V bruchu sa objavili silné motýle, ktoré mi spôsobovali závrať ale tešila som sa. Zdvihlo mi to náladu.

Rozbehla som sa ku dverám a odomkla ich. Stál v nich nachystaný Kai.

,,Vyzerám v nej ako diskotéková guľa." Pretočil očami a zatvoril za sebou dvere.

,,To si ešte nevidel moje šaty." Zasmiala som sa.

Kai zamkol dvere a otočil sa na mňa. ,,Ukáž mi ich. Vyberiem ti." Chytil ma za boky a tlačil ma do šatníku.

,,Kai, nemal by si tu byť. Julliete sa to nepáči." Šepla som.

Zastavil. ,,Čo ti povedala?"

,,No, nechce aby sme spolu niečo mali a nepáči sa jej, že somnou tráviš čas."

,,Ju dotoho nič. Tiež som ticho a to spáva a berie si môjho kamoša."

,,Nie je to správne. Nechcem robiť problémy, Kai. Mali by sme prestať s tým flirtovaním a všetkým ostatním." Pozerala som naňho.

,,Ty problémy nerobíš. Robí ich moja rodina, dobre? Nezaťažuj si s tým tvoju peknú tváričku." Pobozkal ma na čelo a začal pozerať šaty.

,,Podľa hádanky by som si mala obliecť tieto." Povedala som a ukázala na tretie šaty.

,,Podľa akej hádanky?" Zdvihol obočie.

,,Tvoja mama mi nechala list s farbami na každý deň a spolu s nimi aj hádanky. Vybehla som do izby a priniesla mu papier.

Chytil a začal čítať. ,,Všetky sú naozaj krásne,
noha von je gesto fádne. Korzet je to, čo hľadáme, tvoj úsmev v nich čakáme."

,,Dobre, očividne tie chcem moja matka ale ktoré chceš ty?" Spýtal sa a odložil papier.

,,Ja?"

Netušila som, čo odpovedať. Sústredila som sa nato aby som správne uhádla hádanku jeho matky a nezamyslala sa nad tým, čo chcem ja.

,,Asi chcem tie s korzetom." Pousmiala som sa.

,,Určite?"

,,Áno, viac mi vytvárajú-.."

,,Prsia." Dokončil za mňa.

,,Chcela som povedať pás." Zasmiala som sa.