Dangerous Criminal [Dokončené]

Zaľúbená

Obliekla som si jedno jeho biele tričko s dlhým rukávom a sivé tepláky. On si obliekol to isté len v čiernej farbe a odišli sme dolu.

Všade už bolo príjemne teplo ale pri pohľade z okna to vôbec dobre nevyzeralo. Kai priložil drevo do krbu a ja som zamierila ku kabelke.

Vytiahla som teléfon, pozrela naň ale nemal som žiadny signál.

,,Nemám signál." Položila som teléfon.

,,Samozrejme. Signál tu tak ľahko nebude. Snežnú búrka vždy vyhodí elektrinu a aj signál." Odvetil a prešiel ku chladničke,

,,Pokazia sa potraviny." Zdvihla som obočie.

,,Nie. Nepokazia." Zasmial sa a podišiel ku dverám.

Kúsok od vchodových dverí chytil drevo a otvoril niečo v stene. Zbadala som poistky a videla tie vyhodené. Všimla som si oveľa viac gombíkov a práve tie postláčal a elektrina naštartovala.

,,Ako je to možné?" Spýtal sa.

,,Vypadla elektrina v meste ale tu máme svoju náhradnú." Zatvoril to a išiel si sadnúť na gauč.

Prisadla som si k nemu a sledovala oheň. ,,Prečo utekáš od rodiny? Juliette mi často spomínala, že mizneš a prídeš len na povinné stretnutia."

,,Neutekám. Len sa im vyhýbam. Otec mi stále vyčíta, že nie som vážny a nie som ako on. Nebaví ma to počúvať," pretočil očami. ,,snažia stále rozpráva o svadbe a potomkovi. To ma tiež nezaujíma. Chcem to byť ja, čo si zvolí ale to som ti už vravel."

,,Nemyslím si, že by si sa mal meniť a byť niekym iným. Tvoj otec je iný človek ako ty. Máš svoju vlastnú osobnosť. Si jedinečný práve tým aký si teraz." Pousmiala som sa.

,,Podporuješ muža, ktorého poznáš pár dní." Usmial sa.

,,Lenže ten muž ma pozná dosť detailne." Zasmiala som sa.

,,To je pravda," chytil a pritiahol ma k sebe. ,,Šťastné a veselé Vianoce, Elsie."

,,Aj tebe, šťastné a veselé Vianoce, Kai." Usmiala som sa.

Nohy mi vyložil na stehná a začal mi ich masírovať. Bolo to príjemné a celkovo atmosféra bola uvoľnená a vôbec som nemala výčitky.

Páčilo sa mi v jeho prítomnosti. To aký bol vysmiaty, ma svojim spôsobom upokojovalo. Čím dlhšie som s ním trávila čas, tým viac som sa naňho namotávala. Bola som si toho vedomá.

Napriek tomu, že Juliette bola moja najlepšia a v podstate jediná kamarátka, páčil sa mi jej brat. Vedela som, že s tým nebude súhlasiť. Dala to najavo a rovnako tak aj jeho otec.

Preto som vedela, že to je len chvíľkové. Nikdy by to nedovolili a keď skončia tieto sviatky, pravdepodobne na mňa zabudne a pohne sa ďalej.

Veľmi ma desilo, že mi zostáva pol roka, kým ma otec začne tlačiť do nútenej svadby. Možno ma na pár sekúnd napadlo, že by možno nebolo zlé, vziať si Kaia. Bol ku mne dobrý, milý, pozorný a medzi nami nebolo len kamarátstvo ale oboch nás ovládala vášeň.

Snežný búrka trvala tri dni. Domov sme mohli odísť 28. 12. ale nechcelo sa nám. Obaja sme sa cítili prijemne osamote, bez všetkých maniérov a nemuseli sme sa na nič hrať. Proste sme to boli my a za tých pár dní sme sa spoznali a ja? Bola som zaľúbená do Kaia Dantosa. Boli sme ako zamilovaný pár. Stále sme sa obíjmali, hladkali, túlili.

Od tej vane, medzi nami nebola žiadna erotika. Nie, že by sme ju necítili. Cítila som ju úplne všade. Nikdy som nebola taká nadržaná ako pri ňom. No Kai nato šiel pomaly, čo ma prekvapovalo a prestala som sa snažiť o to aby medzi nami bol nejaký sex.

Zmeškali sme takmer všetky farby a rozhodli sme sa, že sa vrátime na strieborný deň. Tešila som sa, že som si musela obliekať ružové šaty, pretože to naozaj nebola moja farba a zajtra je ten deň, kedy sa stretnem s mužom, ktorý si hovoril môj otec.

,,Naozaj musíme ísť? Môžeme si vziať lietadlo a odísť do Londýna." Sadol do auta.

Musela som sa zasmiať a pohodlne sa usadila na sedačke spolujazdca. ,,Ale no tak. Dosť, čo sme zmizli na celý týždeň."

Naštartoval auto a odišli sme smerom do mesta. Keď sme vyšli z lesa, obom nám nabehol signál a začali pinkať mobily.

Mala som tridsaťštyri správ od Juliette typu: ,,Kde ste? Ste v poriadku?"

Od otca žiadna.

Čo iné.

,,Kto písal tebe?" Usmial sa a šoféroval.

,,Len tvoja sestra." Telefón som položila naspäť do kabelky.

,,Otec nič?" Zdvihol obočie.

,,Nie, nič." Sledovala som cestu.

Videla som, že Kai niečo písal na svojom telefóne ale nepýtala som sa.
Môj telefón pinkol a keď som sa pozrela na telefón, musela som sa usmiať.

Kai: Tak od teraz ti budem písať ja. ;)

Čísla sme si vymenili len pred pár dňami, keď sme večer sedeli pri krbe. Boli to vraj darčeky. No na druhý deň som sa aj tak zobudila vedľa neho so zlatým náhrdelníkom a na ňom prívesok kráľovskej koruny.

V hlave som sa vrátila do spomienky, ktorú som si chcela navždy zapamätať.