Dangerous Criminal [Dokončené]

Modrá orchidea

Ráno ma zobudili obrovské hodiny na jednej z veží. Bol to taký budík pre všetky žiačky. Postavila som sa, obliekla si uniformu a odišla do spoločných kúpeľní.

Kráčala som po chodbe a cítila som akoby ma niekto sledoval. Otočila som sa ale nikoho som nevidela. Išla som ďalej a prišla na dievčenské toalety. Umytá a očesaná som sa vracala do svojej izby.

Pred mojimi dverami stála Juliette. Bola to vysoká a chudá španielka s postavou modelky. Rovné vlasy jej končili tesne nad lopatkami, oči mala zelenej farby a ona z nás bola tá divokejšia.

Španielská princezná, Juliette Dantos. Mohla mať domáce učenie ale chcela voľnosť a preto rodičov prehovorila aby mohla navštevovať túto školu.

,,Aký bol pobyt doma?" Spýtala sa. ,,Chcela som prísť už včera ale už bolo po večierke a Evansová je strážny pes."

,,Nudný. Nechcela som tam byť. Tamara sa snažila poštvať otca proti mne. Nehovoriac o tom, že za týždeň tá žena minie to, čo ja za rok." Pretočila som očami.

,,Neuveriteľné. Tvoj otec musí byť riadne slepý."

Otvorila som dvere od izby, obe sme vošli a Juliette zatvorila dvere. Odložila som si kabelku s hygienickými vecami a otočila sa na ňu.

,,Môjmu otcovi to je jedno. Aj tak obaja spávajú v iných izbách. Hlavné je, že ho prezentuje na verejnosti, stará sa o seba a nerobí mu zlé meno." Vzdychla som a otočila sa.

,,Sakra, ide Evansová. Počkám vonku." Zhíkla Juliette a vybehla von.

Áno, máme zakázané tráviť čas v izbách kvôli tomu, že je doba aká je. Mala by mať oči na mne? Nie. Priťahujú ma chlapci. Nie dievčatá.

Zastavila som a pozrela na posteľ.

Kvet modrej orchidee. Na posteli mi ležal kvet s lístočkom.

Pomaly som sa priblížila a chytila orchideu. Ihneď mi do nosa vrazila vôňa, o ktorej som si myslela, že už ju nikdy neucítim. Vôňa toho kriminálnika. Vzala som do rúk papierik a začala čítať.

Si znovu v mojich myšlienkach.
Krásne zvrhlé myšlienky.

V hrdle mi vznikla obrovská hrča ale v nohavičkách vlhko. Ako to je možné? Kto to je? Mohol by to byť-... Nie. Bol v Amerike. Nie je tu. Ale čo ak-... Nie. Nemá dôvod ma sledovať a písať mi niečo také.

Rýchlo som lístoček skryla do jednej z kníh a vzala učebnice na dnes. Vybehla som von a takmer vrazila do učiteľky Evansovej. Vyzerala ako každá prísna učiteľka s vypnutými hnedými vlasmi v drdole a špicaté okuliare na tvári.

,,Do triedy. Hneď!" Vyprskla po nás a kráčala ďalej.

Začali sme kráčať v tichosti na druhú stranu a pred očami som stále mala ten lístoček. Na rukách a prstoch som stále cítila jeho voňavku a po chrbte mi prechádzal mráz.

,,Čo si aká preskočená?" Spýtala sa ma Juliette.

,,Ja? Nie. To sa ti musí zdať." Snažila som sa to zahovoriť.

Nechcela som jej to povedať. Robila by si starosti a netušila som, či to nebude mať nejaké následky.

,,Mala by si si nájsť chlapa. Vôbec to nie je ťažké." Začala.

,,Nie. Môj otec to nedovolí, pokiaľ nie je z rovnakej vrstvy a to ja nechcem. Každý je nudný a nevedia rozpoznať srandu. Každému ide len o výzor a o to, čo sa bude písať v novinách spojené s ich menom." Hrdo som kráčala dolu schodmi, priamo do učebne.

Sadla som si v učebni úplne dozadu a o čo lepšie, pri okne. Juliette sedela vedľa mňa a niečo ťukala do telefónu. Spomedzi učebníc som vytiahla skicár a začala kresliť. Inokedy by som kreslila niečo vonku ale teraz som chcela kresliť len orchideu.

Jednu modrú, krásne rozkvitnutú orchideu.

Dala som si okuliare, chytila do ruky ceruzku a oprela sa o stoličku. Musela som počkať, kým do triedy vojde učiteľka, pretože by mi vzala celý skicár.

Našťastie do učebni prišla o niekoľko minút a mierila rovno k jej stolu úplne vpredu. Učiteľka ekonomiky bola obrovská milovníčka toho oboru a keď začala rozprávať, nevedela prestať.

S hlbokým nádychom som  pozrela do prava. Priamo na veľký skleník, v ktorom bol bazén. Takmer mi zabehli vlastné sliny, keď som na rohu skleníku zbadala JEHO.

Opäť mal na tvári svoju masku. Oblečené mal čierne úzke tričko s krátkym rukávom a čierne tepláky. Zamrzla som. Nemala som najmenšiu šajnu, čo robiť.

Razom do mňa drgla Juliette lakťom a prinútila ma pozrieť sa k tabuli. Učiteľka ekonomiky na mňa škaredo pozerala s rukami v bok a čakala na moju odpoveď.

,,Asi bude pršať." Odkašľala som si.

,,Dávajte pozor!" Vyprskla a pokračovala v téme obchodovania.

Musela som sa opäť pozrieť von oknom, priamo na miesto, kde stál ale nebol tam. Zmizol.

Netušila som, čo to má znamenať. Vo mne sa prebúdzalo oveľa viac emócii akoby som chcela. Medzi strach, hrozbu, hnev, rozpaky sa pridala zvedavosť a chtíč vedieť viac o tom kriminálnikovi.

Čo odomňa chce? Prečo ešte neodišiel? Chce ma zabiť? Prečo to nespravil už vtedy?