Dangerous Criminal [Dokončené]

Londýn I.

Na druhý deň ráno som vstala a žiadna nočná návšteva sa nekonala. Nerozumiem, prečo som čakala, že príde.
Nie.
Som rada, že neprišiel.

Hrdo som sa postavila pred zrkadlo a pozrela na seba. Nádherné letné šaty s padnutými ramienkami mi nádherne tvarovali telo. Končili až takmer na zemi a na nohách som mala jemné sandále. Vlasy som nechala spustené, vpichla do nich slnečné okuliare a na tvár si dala jemný makeup.

Vzala som si na plece čierny kožený vak, v ktorom som mala oblečenie a hygienické potreby. Vyšla som z izby, zamkla ju a prešla dolu schodmi. Vošla som do autobusu a všade bol hluk. Očami som hľadala Juliette a našla som ju na predposlednej sedačke. Usadila som sa vedľa nej a pozrela na jej tablet.

,,Čo to robíš?" Spýtala som sa a vytiahla si knihu.

,,Sledujem instagram nejakých chalanov z tej školy. Dávajú príbehy z autobusu. Tiež už idú. Niektorí sú naozaj pekní." Šepkala.

,,Nemyslíš vážne. Si hrozná." Pretočila som očami a otvorila knihu.

,,Tohto by som si pri tebe vedela predstaviť." Ukázala fotku jedného blonďáka.

,,Nie, ďakujem." Ani som sa nepozrela.

,,Tento má modré oči. Musíš sa pozrieť." Ukázala mi ďalšieho.

,,Nie. Ja radšej zelené." Len čo som to dopovedala, zastavila som a zamrzla.

Povedala som to automaticky a myslela na toho, ktorého by som sa mala báť. Nemohla som to dopustiť. Bol to nejaký psychopat, ktorý sa snažil robiť niečo, čo by nemal. Snažil sa ma zmanipulovať a to už nesmiem dopustiť.

Autobus pomaly naštartoval a odišiel. Cesta trvala niekoľko hodín a keď sme prišli do Londýna, vydýchla som si. Mala som presedený zadok a potrebovala som sa natiahnuť.

Zastavili sme pred hotelom a zamierili rovno na recepciu. Každá z nás dostala vlastnú izbu a keď sme išli k výťahu, na recepciu vošla chlapčenská vysoká škola. Toľko testosterónu som ešte pokope nevidela. Odložila som si na izbe vak a vytiahla si z neho malú kabelku, do ktorej si dala potrebné veci.

Obed prebehol našťastie veľmi rýchlo a dúfala som, že pôjdeme do divadla čo najskôr. Najprv som si myslela, že ideme na nejaké predstavenie ale nie. Žiadne predstavenie. Ideme sa len pozrieť na budovu divadla, zákulisia a šatní.

Navyše sme boli rozdelení podľa ročníkov. Takže s nami boli chalani z posledného ročníku. Úprimne som sa nevedela dočkať toho, kedy pôjdeme na ten jarmok. Tí chalani sa snažili byť neustále vtipní ale podľa mňa to nebolo ani zďaleka také vtipné ako si mysleli.

Okolo štvrtej poobede sme sa konečne ocitli pred bránami jarmoku a ja som sa ihneď pobrala čo najďalej od tých chlapov. Boli horší než ženy.

,,Kam bežíš?" Juliette pribehla ku mne a zastavila ma.

,,Neviem. Idem všade tam, kde nebudú oni. Sú otravní." Zamrmlala som.

,,Dobre, to je pravda. Myslela som si, že budú vyspelejší ale ani omylom. Sú to deti," zamrmlala a pretočila očami. ,,Poďme sa niekam zašiť. Môžeme ísť na veľké kolo, na nejaké iné kolotoče, cirkus alebo stánky."

,,Poďme niekam. Jacob sa už otáča a hľadá nás." Zvrtla som sa a kráčala do stanu.

Celé hodiny som bola nútená skrývať sa pred nimi. Hlavne pred Jacobom, no nepodarilo sa mi ho a našiel ma pri jednom stánku.

Chcel mať moju pozornosť ale nezískal ju. Začal mi rozprávať o tom, čo všetko má a aká budúcnosť ho čaká.

,,Vieš, Elsie. Moji rodičia vlastnia najznámejšie noviny na svete. Keď skončí tento školský rok, budú moje." Pýšil sa.

Očami som sledovala veci v stánku s oblečením. Mali tam rôzne secondhand veci ale dali sa nosiť.

,,Dobre pre teba." Zamrmlala som.

,,A ty? Čo plánuješ po škole?" Spýtal sa.

,,Chcem si otvoriť charitu a pomáhať ľuďom." Odvetila som.

,,Zaujímavé. Môžeš byť na vysokej pozícii v banke alebo v inej firme a ty si vyberieš charitu." Pokrútil hlavou.

Obzrela som sa a hľadala ľahký únik z tejto situácie. Dúfala som, že niekde nájdem Juliette a vyhovorím sa ale môj pohľad skončil pri jednom kolotoči.

Vzadu v tieni stál ten, koho som tu nečakala. Muž v maske. Mal na sebe čiernu tenkú mikinu s kapucňou na zips a úzke čierne tepláky.

,,Idem na toaletu." Oznámila som a rozbehla sa preč.

Zabočila som za stánok začala utekať opačným smerom. Nachvíľu som zastavila a skryla sa za jednom auto. Videla som ako muž v maske prešiel okolo a rozbehla som sa do stredu jarmoku, kde bolo najviac ľudí.

Obzerala som sa, kam sa ukryjem a oči mi napadli na fotobúdku. Výzorom pripomínala dve spojené toy toy-ky a práve tam bolo najlepšie miesto na skrývanie.

Vošla som dnu a skôr ako som zatvorila, dnu vstúpil muž v maske. Zťažka som preglgla a snažila sa ho odsotiť aby som mohla utiecť ale nešlo to. Bol ako skala.

Zatvoril zasebou dvierka, zamkol a mlčal.

,,Pusť ma odtiaľto, ty psychopat!" Skríkla som a sledovala zelené oči.

Schmatol ma, a s rukou mi chytil ústa. Mierne sa ku mne zohol aby zostal vo výške ucha a zašepkal. ,,Buď dobré dievčatko."