Dangerous Criminal [Dokončené]

Našli nás

Postavil som sa a išiel na trhy. Chcel som Elsie prekvapiť škoricovým závinom a kvetmi. Často som jej kupoval kvety a vždy do nich zakomponoval jednu modrú orchideu. Páčilo sa jej to. Vždy sa jej rozžiarili oči a vyzerala šťastne a bolo to také moje znamenie.

Vyšiel som na cestu s papierovým sáčkom a v druhej ruke držal kvety, keď na mňa zostalo mieriť niekoľko samopalov a zbraní.

,,Kai Mateo Dantos. Ste zatknutý za únos dcéry amerického prezidenta. Máte právo nevypovedať a všetko čo poviete, môže byť použité proti vám." Prízvuk toho muža, čo mi rozprával práva, bol čisto americký.

Musel som pomaly položiť veci, ktoré som držal v rukách a len čo sa dotkli zeme, schmatli ma a buchli o stenu. Dali mi putá a vzali ma do auta. Najviac ma však nahnevalo, že tie veci pre Elsie podupali.

Hodili ma do auta na zadné sedačky a odišli. Okoloidúci sledovali celú situáciu naokolo a so strachom v očiach ale nikto sa neodvážil prísť bližšie.

Išli sme priamo na letisko, kde boli pripravené dve súkromné lietadlá a do jedného som musel nasadnúť ja. Nemal som v pláne volať niekomu z mojej rodiny. S Elsie sme mali vlastný plán, v prípade, že by nás našli. Jediné, s čím sme vtedy nepočítali je to, že bude tehotná a ja som sa bál.

Mal som strach, že na ňu budú vyvíjať veľký tlak, čo ju dostane do stresu a mohlo by to ublížiť našim deťom.

No Bohu prisahám, že ak sa niečo stane našim deťom alebo Elsie, zabijem každú osobu, ktorá zato bude zodpovedná.

Po príchode do Ameriky ma vzali do väzenia a dali do súkromnej cely. Aké hlúpe. Myslieť si, že by mi mohol niekto ublížiť.

,,Kontaktovali sme vašu rodinu. Zajtra o deviatej hodine ráno máte súd v zrýchlenom konaní." Povedal jeden z policajtov.

Ľahol som si na tvrdú posteľ a mlčal. Nepoviem ani slovo. Uvidíme ako sa situácia vyostrí.

Jediné, čo chcem, je mať Elsie pri sebe.

Po pár hodinách ticha sa otvorili dvere a dnu vošiel ozbrojený stŕažnik. ,,Prišla vás pozrieť rodina a majú zo sebou aj právnika. Toto si oblečte." Hodil mi oranžovú väzenskú uniformu.

Dvere sa zatvorili a strážnik zostal stáť pred nimi, otočený chrbtom. Lenivo som sa postavil, obliekol si uniformu a podišiel ku dverám. Otvorili sa a muž mi dal opäť putá.

Prešiel som cez väznicu, až do súkromnej miestnosti a keď sa otvorili dvere, zbadal som otca a mamu. Sadol som si na stoličku, vyložil si nohy na stôl a čakal.

,,Tak, môžete začať poučky o tom ako som si posral život."

,,Si normálny, Kai?! Uniesť ju?! Prečo?" Otec nečakal a začal kričať.

Matka v tichosti stála a sledovala ma. Snažila sa ma prečítať.

,,Nemám ti k tomu čo povedať." Mykol som pleciami.

,,Ako chceš vládnuť, keď si uniesol prezidentovu dcéru?! Je miláčikom Ameriky! Ani nevieš ako je tento prípad ostro sledovaný. Ako ti teraz máme pomôcť?"

,,Nijak. Všetko sa vyrieši samé." Pretočil som očami.

,,Pôjdeš sedieť, Kai! Toto už nie je hra."

,,Pre mňa to hra nikdy nebola, otec. To ty si bol ten, ktorý sa snažil riadiť naše životy akoby sme boli len panáčikovia v tvojej hre. Nútená svadba, žena, ktorú nemilujem a čo ďalej?"

,,Všetko som robil kvôli tvojmu-..."

,,-majetku. Kvôli chamtivosti." Dokončil som zaňho.

Celú hodinu sa zo mna snažili niečo dostať ale márne. Ani som necekol. Jediné, na čom mi záležalo bola moja Elsie. Chcel som vedieť, či je v poriadku.

Elsie
Port Elizabeth

Zobudila som sa a išla nájsť Kaia. V dome nebol ale tušila som, že išiel kúpiť raňajky. Obliekla som si šaty, prešla na terasu a usadila sa na jedno z lehátok.

Sledovala som ľudí na pláži. Niektorí behali a iní sa prechádzali. Dokonca som videla aj pár plavcov a surfistov.

V tom sa ozvala obrovská rana. Vchodové dvere niekto vyvalil a dnu vošlo niekoľko chlapov so zbraňami.

Vystrelila som z lehátka zostala na nich pozerať. Oblialo ma veľké teplo, pretože mi došlo, že nás našli. Dúfala som, že Kaia nemajú a stihne sa niekam skryť.

,,Slečna Mellwear. Ste v poriadku?" Pribehol ku mne jeden muž.

,,Nič mi nie je." Sledovala som každého muža ako prehľadávajú dom.

,,Poďte s nami." Ukázal na dvere.

,,Nie. Nepoznám vás. Nikam nejdem." Hrdo som zdvihla nos.

Muž vytiahol telefón a vytočil nejaké číslo. Priložila som si telefón k uchu a započula hlas nejaké muža. ,,Elsie?"

Vypla som hovor. ,,Nepoznám ho."

,,To bol pán Smith."

,,Nepoznám žiadneho Smitha." Neplánovala som odísť tak ľahko.

Vedela som, kto to bol. Alexander Smith. Mal to byť môj budúci manžel ale o tom môžu len snívať. Nikdy si ho nevzala. Nie je mi sympatický a ani ma nepriťahuje.

O malú chvíľu volalo neexistujúce číslo a keď to muž vedľa mňa zdvihol, zostal šokovaný. ,,Áno, pane." Podal mi telefón.