Zlomení

{Prológ}

Violett

,,Okamžite mi vráť ten sprostý mobil, " vrieskala Mishel a rukami sa cápala po mojich.
,,Mishel! Pozor na jazyk. Takto dvanásť ročne dievčatá nerozprávajú," karhala ju mama.
Ja som sa jej ďalej vyškierala a držala mobil od jej tenkých rúčiek.
,,Nech mi ho okamžite vráti!, " dožadovalo sa moje identické dvojča.

Naše tváre boli úplne rovnaké, naše oči identicky tmavomodré ako najhlbšie časti oceánu a vlasy mali rovnaký odtieň svetlo hnedej. Mysleli sme rovnako, len naše povahy tie myšlienky drtili úplne rozdielne. Mishel bola slniečko, pokiaľ vo mne sa vždy odohrávala búrka. Jej večný optimizmus nakopával moju mrzutosť. Navonok sme boli ako jedno, ale vo vnútri sme nemohli byť viac odlišnejšie.

Jedno sa však muselo nechať, vždy ma ťahala z mojich problémov a nikdy ma nenatrela rodičom.

Mishel bola vždy tá lepšia časť nás.
Hnevalo ma to? Určite.
Urobila som s tým niečo? Nikdy.

,,Vi," výhražný tón otca sa mi vlnil v zadnej časti mozgu.
,,Buď jej ten telefón vrátiš, alebo mi okamžite posunieš oba vaše telefóny," obzrel sa na mňa ponad plece, aby mi dal jasne na javo, že to myslí úplne vážne. Vystrúhala som naňho grimasu, na ktorú reagoval tou svojou.
Potom sa pohľadom vrátil späť k šoférovaniu. Lejak nás nečakane prekvapil na ceste domov od babičky.
,,Kľudne ti dám oboje, v mojom nenájdeš fotky ako si dopriavam čokoládovu zmrzlinu s dokonalým Zackom po škole," Mishel na mňa vycerila zuby a schmatla ma za vlasy.
,,Prestaňte, o chvíľku sme doma," už nás od seba odtláčala mama z predného sedadla pretiahnutá cez stredovú opierku.
,,Prisahám, že ste horšie ako chlapci," pokrútila nespokojne mama a otec sa pritom zasmial.

Nakoniec som prestala blbnúť a vrátila sestre mobil. Cez okno som sledovala ako sa po ňom kotúľajú kvapky až vytvárajú malý tenký potôčik.
Prvý blesk zosvetlil tmavú oblohu. Otec spomalil a stierače prestali stíhať.
Dlhá cesta sa tak stala nikdy nekončiacou.

Ponorená vo svojej hlave som si v tichosti hmkala obľúbenú pesničku.

A potom zrazu bolo všetko zničené.

Oproti idúce auto vyletelo zo zákruty a otec pri výhybnom manévri dostal šmyk.

Autá do seba narazili a tlak ich od seba odhodil.

Prešla len sekunda.

A všetko bolo stratené.

Pred očami som mala tmu a stratila som vedomie.

Prebrala som sa a v ušiach mi pískali sirény.
Moje telo už nebolo v aute. Ležala som na nosítkach a vedľa mňa práve odvážali sestru. Nevnímala, kyslíková maska jej zakrývala skoro celú tvár. Videla som ako jej záchranár tlačil obe dlane do brucha a aj tak nedokázal zastaviť valiacu sa krv.

Mishel.

Potom som sa pohla aj ja.
Žena nadomnou sa ma snažila udržať pohľadom na nej. Nedarilo sa jej to a keď som videla dve čierne plachty ležať vedľa rozbitého auta, ktorý narazil prednou kapotou do mohutného stromu, slzy mi rozmazali videnie.

Stali sme sa sirotami.

Moje telo už ďalej nedokázalo bojovať a tak som zavrela oči. V hlave mi stále búšilo a srdce mi prestávalo pravideľne biť.

Nemohla som sa vzdať. Musím tu zostať pre moju sestru.

Temnota sa rozprestrela a pohltila všetko navôkol. Posledné na čo si pamätám bolo, ako mi studené kvapky dopadajú na tvár a tak ukľudňujú moje rozhorúčené líca.

///

Strhla som sa na posteli a na chrbte som cítila perličky potu. Vždy to tak bolo, keď som mala túto nočnú moru. Bola pravidelnejšia ako moja menštruácia. A bolo to jediný prípad, keď moje oči zvhli a vytláčali slzy enormnou rýchlosťou.