Zlomení

{17}

Violett

,,Mám sa pýtať Violett?" Ozval sa doktor Phil a pritom ma pripravoval na sono.
,,Asi nie," zvolila som si jednoduchšiu cestu, ktorá nezahrňovala žiadne vysvetlenie.
,,Aj tak sa opýtam," s úsmevom na perách mi prechádzal po hrudníku.

Už už otváral ústa, keď sa do ordinácie vrútila zadýchaná staršia sestrička a za ňou v tesnom závese Patrick a Susan.
,,Nedokázala som ich zastaviť, sú to slečny Parker zákonní zástupcovia," dychčala pomedzi slová.
,,To je v poriadku," doktor sa prívetivo usmial.

Potom začali reči o mojom zdravotnom stave, ktoré som ani náhodou nevnímala, ale bola som za ich prítomnosť rada, aspoň som nemusela vysvetľovať spoločnosť, s ktorou som prišla a dúfala, že ak odtiaľto vyjdem už tu nebude.

Doktor mi následne pichol injekciu a podal mi servítky na utretie gélu z hrudníka.
,,Znova si dáme každý týždeň preventívne stretnutie Violett, nemusíš sa však ničoho báť, nič vážne sa s tvojim srdcom nedeje.
,,Nie je to moje srdce," utrúsila som podráždene.
,,Mne to nemusíš pripomínať," vrátil mi tiež uštipačne, ,,ak ma pamäť neklame bol som to ja kto ti ho tam vložil." Zazrela som naňho.
,,Kiežby ste to nikdy nespravili.."
,,Violett!," Susan vykríkla a priložila si ruku cez ústa.
,,Nemôžeš sa za to stále nenávidieť Violett, ty si mala najvyššiu šancu prežiť a tvoji rodičia by podporili rozhodnutie tvojej nebohej babičky."
Pozrela som na neho s čistou hrôzou. Len tak tak som sa premáhala aby som prstami nezovrela gumičku na ruke. Muselo som pár krát zamrkať, aby som zahnala slzy.
,,Stále si myslím, že by si nala navštevovať slečnu Camilskú."
,,Kto je slečna Camilská?" Ozvala sa za mnou Susan, ktorá nás doteraz v tichosti počúvala.
,,Tyranka," odfrkla som a zaslúžila si od doktora Phila zazretie. Bola to stará pani, ktorej korene pochádzali z ruska a svojim slovami s ruským akcentom do mňa vyrývala diery väčšie ako oceán. Vždy som od nej odchádzala ešte väčmi v riti ako som prichádzala. Vraj mám konečne začať žiť v prítomnosti a neutápať sa v minulosti, ktorú aj tak nezmením a zakončila to svojim obvyklým prejavom. "Pozri sa dievča na seba do zrkadla a položiť si úprimneo otázku, chceli by ťa takúto rodičia vidieť? a bla bla"  K nej sa už nikdy nevrátim, živo si viem predstaviť ako by sucho skonštatovala, že som ešte vo väčších sračkách ako predtým. Nie, ďakujem.
,,Psychologička, s ktorou sa Violett stretávala po nehode." Doplnil doktor Phil a ja som ho mala chuť zaškrtiť.
,,Ak to odporúčate, určite to s Violett doma preberieme."  Ozval sa Patrickov hrubý hlas.
Pozrela som na všetkých zúčastnených v miestnosti, ,,Už sa nemôžem dočkať."

Ale to sa nestane. Radšej skočím pod idúci vlak.

Sedela som na prednom sedadle Susaninho auta a sledovala cestu. Patrick musel späť do práce a ja som za to bola vdačná. Nie že by bol na mňa zlý, ale nedokázala som si s ním vybudovať taký priateľský vzťah ako s jeho manželkou.

,,Počúvaš ma vôbec?"

Absolutne nie.

,,Prepáč, zopakuješ mi prosím otázku?"
Susan na chvíľku uhla pohľadom z cesty pred sebou a nespokojne si ma prezrela.
,,Žiadnu som nepoložila. Len som povedala, že som rada, že sa u nás nakoniec zastavil Travis."
,,Uhm," ďalej som sa pozerala von oknom.
,,A tiež, že ti zabezpečíme auto čo znamená, že sa prihlásiš do autoškoly."
Okamžite som sa ňu pozrela.
,,Nemusíte mi kupovať auto Susan, to je moc."
Konečne sa prestala mračiť a na tvári sa jej objavil malý úsmev.
,,Auto už je pripravené v garáži. A kým sa do toho obuješ, nie je nové, je to moje staré auto, taký malý modrý chrobáčik."