Zlomení

{16}

Travis

Zaparkoval som pred centrálnou nemocnicou. Naposledy som tu bol pred piatimi rokmi, keď sa stala tá autonehoda.
Spomienky v malých flashbackoch sa mi vracali len čo som nasal ten pach čistiacich prostriedkov. Boli zamhlené a nikdy nie ucelené, doktori hovorili, že je to vplyvom slabého otrasu mozgu, a že sa môže stať, že ich nikdy nebudem mať úplne. Ja som s tým bol oukej, nechcel som na to spomínať.

Pod ramenom som držal Violett a kráčala si na prvý kontakt.
,,Potrebujeme ísť na kardiológiu," povedal som sestričke, len čo sme sa priblížili k jej pultu.
,,Čo sa deje?" Opýtala sa.
,,Potrebujem doktora Phila," ozrejmila jej Violett, ,,on už bude vedieť, povedzte, že je tu Violett Parker," pokračovala.
Sledoval som ich výmenu, ale nemohol som si pomôcť, to meno mi bolo známe. Možno som ho vtedy stretol.
Sestrička sa pýtala na jej príznaky a diagnózu a Violett jej len tichým hlasom odpovedala.

,,Slečna Violett, už je to dlho čo sme sa naposledy videli." Ozval sa k nej mužský hlas a ja som sa za ním otočil. Chlap v stredných rokoch v bielom plášti sa na ňu usmieval. Doktor Phil bol dobre stavaný a na svoj vek vyzeral dosť dobre. Sám by som mu tipoval menej, keby nemal čierne vlasy pretkané sivými pramienkami.
,,Zdravím doktor," Violett sa cez bolesť usmiala, potom sa doktor Phil pozrel na mňa a celého si ma premeral.
,,Zaujímavá voľba doprovodu Violett," pozrel na ňu doktor a ja som nemal potuchy čo tým myslí.
Zrejme videl, že som úplne mimo.
,,Pamäť sa vám nevrátila úplne, že pán Hale?"
Violett vytreštila oči a mne bolo jasné, že všetci vedia niečo čo ja nie, dokonca aj Harwey.
Celú cestu som rozmýšľal nad jeho rýpnutím, ktoré Violett úplne rozhodilo.

Zmohol som sa len na chabé prikývnutie.
,,To nič, bol som tu, keď ste mali tú nehodu." Významne sa na mňa pozrel, akoby čakal, že ma po jeho slovách osvieti.
,,Doktor mohli by sme prejsť k podstatnejším veciam ?" Zaúpela Violett.
,,Samozrejme, poď do mojej ordinácie dievča, a vy pán Hale, môžete počkať v čakárni."
,,Môžeš kľudne ísť Travis," vykríkla Violett. Ale to som si už sadal na jednu z bielych stoličiek.
,,Počkám," Violett len pokrútila očami, ale nakoniec nasledovala doktora do ordinácie.

Vytiahol som z vrecka mobil a zapol prehliadavač, vyťukal som Violettino meno, ale nenašiel som žiadne informácie o nehode. Nechápal som to, už aspoň miestne noviny o tom určite museli napísať. S povzdychom som roloval stránkami a hľadal niečo smerodajné, keď ma vyrušil známy, hrubý hlas.

Harwey dorazil.

Že som bol prekvapený som nemohol povedať, ale zaujímalo ma prečo nechal školu a hneď sem prišiel. Vlastne som to vedel. Violett sa aj jemu dostala pod kožu. Videl som na ňom, že sa mu páči hoci sa k nej správal ako k špine za nechtom, ktorú treba odstrániť. Posledné roky bol divný, možno si takto predstavuje dať o sebe vedieť.
Alebo v tom bolo niečo iné, o čom som zatiaľ nevedel.

,,Ste rodinný príslušník?" Počul som sestričku.
,,Nie," odvetil môj brat.
,,Tak potom vám žiaľ nemôžem poskytnúť žiadne informácie." Sfúkla ho ako sviečku sestrička.
Harweymu sa však jej odpoveď nepáčila a tak začal do nej ďalej hustiť.
Úprimne som začal ľutovať sestričku.
,,Harwey," zhúkol som naňho.
Konečne si ma všimol. Venoval ešte sestričke jeden nasratý pohľad a prešiel ku mne.
,,To si sa nevedel ozvať skorej?" Sucho konštatoval Harwey.
,,Bol som zvedavý či ju aj rozplačeš," kývol som smerom k sestričke za pultom.
,,Povedala by mi to," mykol plecom smerom k nej, ,,nakoniec".
,,O tom nepochybujem."

Harwey si sadol vedľa mňa na bielu, plastovú stoličku.
,,Prečo si prišiel?" Skúsil som.
,,Prečo si bol ráno zas u nej?" Opáčil mi.
,,Budeme si na otázku odpovedať otázkou? Ja vydržím celý deň." Žmurkol som naňho.
,,Ja vydržím ešte dlhšie," sucho mi odfrkol, ale vedel som, že môj dvojzmysel pochopil, pretože mu kútikom pier mierne trhlo nahor a to bol úspech. Harwey sa málokedy usmieval, či smial.
,,To si nemyslím, nakoľko ja mám oveľa viac praxe," už som sa drzo uškŕňal.
,,Odbehli sme od kontextu."
,,Samozrejme, takže prečo si tu?"
,,Bol som zvedavý?" Ďalšia otázka na tú moju.
,,Zas začínaš ?"
,,Odpoveď si dostal, teraz ty."
,,Som dobrý sused," úsmev moje pery už neopúšťal.
Harwey na mňa pozrel tým pohľadom, neverím ti ani nos medzi očami, ale ďalej to nekomentoval.
,,Povedala ti čo má so srdcom?" Pokračoval Harwey.
,,Len, že je to následok nehody. Čo vieš ty?"
,,Niečo za niečo."
,,Čo chceš?" Už ma to prestávalo baviť.
,,Daj jej pokoj."
,,Až keď si to bude ona želať."
,,Nepchaj sa tam, kde ťa nie je treba."
Zazrel som na neho a chcel mu vraziť.
,,Hovorí ten, čo sem prišiel bez zavolania."
,,Fajn, tak ti to poviem inak. Jediné čo ti prinesie do života je horkosť. Zničí ťa a to nepotrebujeme, stačí keď som dojebaný ja."
,,Povedz mi čo je s tebou, čo sa stalo s tým veselým chlapcom, ktorého si pamätám?"
,,Skurvil ho život."
,,Ako?"
,,To nechceš vedieť."
,,Nepýtal by som sa keby nie," pozrel som naňho a už som nedokázal skrývať rozhorčenie, ,,Buď mi teraz všetko povedz, alebo sa na to vyjeb, ale nečakaj, že ťa posluchnem, keď mi nedáš na to dôvod. Hocijaký, ale už konečne komunikuj. Mám brata, ale predsa nemám. Bývalo to iné, serie ma, že to je takéto, ale fajn keď nechceš nevadí, ale ja sa už nemienim snažiť s tebou komunikovať, keď jediné čo robíš je to, že ma od seba odháňaš." Tak a bolo to vonku, pohár trpezlivosti už pretiekol.
Harwey sa postavil. Vyzeral umučene, ale mne to bolo jedno.
,,Nemyslel si niekedy na to, že možno ťa len chránim? Pred všetkými tými sračkami, aby si nemusel cítiť to čo ja?" Harwey už znova vrieskal na celú čakáreň.
,,Nepotrebujem chrániť, viem sa o seba postarať sám." Oponoval som mu a tak isto zdvihol hlas.
,,Ako sa o seba staráš? Tým, že každý druhý deň organizuješ párty, na ktorých sa spiješ a spíš so všetkým čo sa hýbe?"
,,A ty sa o seba staráš tak, že sa každému vyhýbaš a na každého štekáš a hráš sa na super drsniaka, ktorý niča nikoho nepotrebuje? Odstránil si ma zo svojho života presne tak ako aj rodičia a jeho nevlastný brat."

Harwey bol v tom momente pri mne, rukami mi chytil čierne tričko do päste a vrazil so mnou o stenu.
,,Už ho nikdy nespomínaj," vrčal mi ako besný pes do tváre.
,,Prečo? Veď si bol jeho miláčik kam sa pohol bol si pri ňom, aké úbohé, nemal si pozornosť u rodičov tak si sa upol na neho?" Na tvári som mal posmešok, ktorý mi za sekundu z tváre zmazala jeho päsť.

Ten bastard mi rozťal spodnú peru a ja som na nej ucítil horký pramienok krvi. Strčil som do neho a vrazil mu moju päsť pod oko. Harwey zavaroval a nechceme urobil krok do zadu aby nabral stratenú rovnováhu. Ako koľkovek mohol byť starší a vyšší, ale ja som bol svalnatejší.

Obaja sme si hľadeli do očí s čírou nenávisťou. Skončilo to.
Aj ten malý kúsok bratstva čo medzi nami zostal bol bezpodmienečne preč.

Od pultíku k nám doliehal vreskot sestričky a z profilu som videl ako sa k nám hná ochranka a za nimi kráčala Susan s Patrickom. Susan na nás hľadela ešte s väčšou nenávisťou akú sme mali v sebe my dvaja.
,,Obaja, vypadnite," jej hlas bol tichý, ale za to rozhodný.
,,Nechcem vás už pri Violett viac vidieť." Ozval sa Patrick. ,,A tieto sračky, čo máte medzi sebou si vyriešte von."

,,Pán Bakery," začal som milo a utrel si krv z pier.
,,Mlč Travis, akokoľvek som ti vďačný, že si ju sem doniesol, Violett nepotrebuje viac problémov. Potrebuje už konečne žiť normálny život."

,,Rozumiem," prikývol som mu a prešiel okolo nich, ,,dúfam, že všetko dopadne dobre," povedal som, ale nemal som v pláne ju nechať tak, už len preto, že Harweyho tento rozhovor s jej adaptívnymi rodičmi nezastaví a ja som ho nemienil nechať vyhrať.

Za sebou som počul Harweyho kroky, ktoré ma pomaly dobiehali.
Dlaňou som rozrazil sklenené dvere a ani som sa nepokúšal ich podržať svojmu bratovi.
Nedovolím, aby ju zničil. Nech sa už stalo čokoľvek, Patrick mal pravdu nepotrebuje viac sračiek a Harwey presne to znamenal.