Zlomení

{7}

Violett

Vyšla som zo školského pozemku a hlavu som niesla vysoko, aj keď sa nikto nepozeral. Nepriznala som svoju porážku, pretože práve to sa stalo.

Akúkoľvek temnotu som si v sebe niesla, akákoľvek veľká bolesť ležala na mojich pleciach a akákoľvek nenávisť vo mne rástla nedala sa porovnať s nenávisťou, ktorú som videla v Harweyho tmavých očiach a neprítomnom pohľade.

Potreboval niekomu ublížiť, pretože s veľkou pravdepodobnosťou niekto ublížil jemu. Alebo sa len vyžíval v bolesti iných, stále som to nedokázala rozlíšiť a popravde by ma to nemalo ani zaujímať. Dúfala som, že trpí minimálne tak ako ja. Dúfala som, že obaja majú dokurvené životy. Zaujímali ma jeho démoni? Áno, pretože som ich chcela spoznať a použiť ich proti nemu.

Chcela som nech cítia to čo ja. Tú stratu. Chcela som zničiť ich naoko šťastnú rodinu a hlavne som chcela, aby si už nikdy nedovolili byť šťastní a spokojní.

Osud mi ich zavial do cesty a ja sa neuspokojím s ničím menej ako ich pádom.

Hrdinka, ktorá sa posrala z jeho prítomnosti.

Moje telo bolo mojim najväčším nepriateľom.

Vo svojej hlave som mala všetko premyslené, ale keď došlo na lámanie chleba a teda keď sa ku mne priblížil Harwey spanikárila som. Nedokázala som sa sústrediť, pretože jeho temnota zhltla tú moju na jeden krát a nepomáhala tomu ani jeho drsná krása. Stále som však neprišla na to ako proti nemu bojovať. Mala by som to povedať Susan? Mohla by som to nahlásiť a zbaviť sa ho tým? Možno by som zajtra mohla zájsť za riaditeľom, keďže ako sa ukázalo ani on nie je z jeho prítomnosti v škole nadšený.

////

Harwey sa rozhodol vo svojej pošahanej hlave, že mi urobí zo života peklo, že ma zlomí a pritom ani netuší, že jeho rodina to už dávno spravila a ako dôkazný materiál si so sebou nosím jazvy na tele aj duši.
Oni síce zabudli čo sa stalo pred piatimi rokmi, ale ja im to pripomien, nakoniec.

Budem sa musieť dostať do ich domu a zistit či si Róbert Hale náhodou neodložil nejakú zložku, pretože ak zmizla z polície, kde inde by mohla byť ukrytá?
A možno už dávno nič také neexistuje a mojim zmyslom života nie je dostať im spravodlivosti, ale trpieť výčitkami svedomia. Pretože koniec koncov, to ja som nechcela odísť od babičky skôr. Zostali sme dlhšie len kvôli mne.

Vedomosť, že za to môžem rovnako ako Haleovci má veľmi trpkú chuť, s tým rozdielom, že ja som bola potrestaná v monštruóznom rozmere.

Dnes na tú párty prídeš so zdvihnutou hlavou a presliediš celý dom Violett.
A popri tom sa oblúkom vyhneš tomu šialencovi. Vlastne stačí s ním neostať sama v miestnosti, pretože aká je asi šanca, že si na tebe dovolí pred ostatnými??

To zanedlho zrejme zistím.

///

,,Ako bolo v škole?" Susanin hlas bol plný nádeje a očakávania, tak ako som jej mala povedať, že som bola prirazená k okno a cudzie prsty na krku mi znemožňovali dýchať a ja som si nič iné neprijala len aby tie prsty boli vo mne?
,,Fajn," snažila som sa o nenútený tón aj keď to vo mne bublalo.
Jemne nadvihla obočie: ,,A čo volejbal?"
Och.
,,Nakoniec som sa rozhodla radšej vypomáhať v knižnici," ďalšie klamstvo.
,,Serena? Môžeš nás na chvíľku nechať?" Serena zvrastila to malé čelo, ale poslúchla. Pre mňa to znamenalo, že príde určite nepríjemný rozhovor.
,,Sadni si prosím Violett."
Tak som si radšej sadla. Z jej vážneho tónu som usúdila, že nič príjemné ma nečaká.
,,Volali mi zo školy, že si napadla spolužiaka," jej hlas nebol odsudzujúci ani nahnevaný, čo ma viac než prekvapilo.
Sklopila som hlavu a mlčala. Nebolo mi ľúto, že som ho udrela, skôr z toho pocitu, že som ju sklamala.
,,A potom mi povedali o koho sa jedná," jej hlas bol kľudný.
Pozrela som na ňu. Moju odpoveď zastavil jej hlas.
,,Mrzí ma, že sme ťa doniesli do sveta, ktorý ti pripomína tvoju stratu. Mrzí ma, že som si to nedala skôr dokopy a keď tu nebudeš chcieť zostať, budeme to chápať."