Zlomení

{27}

Harwey

Tak nejako som vedel, že sa Travis postaví za mňa a tiež som vedel, že to nalomí medzi nimi vzťah, nech už bol akýkoľvek. Malý kúsok sebeckosti vo mne si to dokonca prial.

Som psychopat. Už je to jasné.

Z jej izby vyšiel rozpoltený a ja som mu ešte pridal, ale už som nemohol ďalej.
Potom ma prepadol smútok.

Som zlý človek.

Bolo mi ho ľúto, pretože mojim konaním som mu možno zabránil byť šťastný.
Tajomstvo, moje tajomstvo už mal doživotne na pleciach.
Mrzelo ma to.

Ale ja som ho nemohol stratiť. Potom všetkom čo som preňho spravil, to proste nebolo možné.

Bol som totálne v hajzli.

Rozpoltený.

Nedokázal som udržať myšlienky, lietali si na všetky svetové strany a boli tak velmi protichodné, že mi v hlave dunelo viac ako ráno po opici.
Každé ráno som pod otcovim dohľadom vzal tabletku na jazyk a prehltol. Síce to pomáhalo moju myseľ stabilizovať, avšak ju aj poriadne zatienilo. Myšlienkové pochody som mal pomalšie a bol som unavenejší. To bol aj jeden z dôvodov prečo som ich nikdy neužíval pravidelne a vzdy to došlo až k tomu, že som ich vysadil úplne.

S Travisom sme sa vrátili k stolu, kde viedli ostatní konverzáciu, ktorú som sa ani nesnažil vstrebať.
Stoličky na drevenej podlahe zahrmotali, keď sme ich odsunuli od stola a sadli si. Otec vyslal k nám zvedavý pohľad akoby sa potreboval uistiť, že sme sa nepobili alebo sa nepohádali.
Nemal som mu to za zlé, za pár mesiacov sa to už párkrát stalo, no vždy to boli len žabomyšie spory, na ktorých na konci dňa vôbec nezáležalo.

Nahol som sa po pohár vína, no matkina ruka ma zastavila. Kedy sa tú tá objavila? Natočené dlhé hnedé vlasy sa jej pod náporom jesenného vánku hýbali ako na nejakom skurvenom móle. Avšak jej mladosť a sláva na módnych akciách už boli dávno u konca, mojou chybou ako to niekedy rada naznačovala. Ja som jej však nekázal otehotnieť. Na jej obranu je však nutné dodať, že potom všetkom nezostala vysedávať doma a tenké minišaty vymenila za kostými a stala sa otcovou druhou rukou. Myslím, že jej tehotenstvo  pomohlo vybudovať si niečo viac, možno aj pár mozgových závitov navyše.

Zakrútil som očami, samozrejme som vedel, že ma na lieky nenechá dobrovoľne piť a vzal do rúk pohár vody a so škrobeným úsmevom venovaným len jej som sa napil.

Za mnou sa pohli sklenené dvere a ja som sa ako jediný neobzrel, nebol dôvod, všetci sme vedeli kto prišiel. Violett s jemným úsmevom prešla okolo všetkých a odsunula jedinú prázdnu stoličku na opačnom konci stola, vedľa Jamesa.
,,Ospravedlňujem sa, ešte stále ma niekedy rozhovory o mojich rodičoch vyvedú z mieri."
Na môjho otca ani mamu sa nepozrela. Dokonca ani na Travisa, ktorému sa sánka výrazne napla, ale inak udržiaval stoickým kľud.
Ja som však poznal brata a momentálne viedol sám so sebou bitku vo svojom vnútri.

,,To je v poriadku zlatíčko, sme radi že si späť. Daj si niečo k jedlu. Akurát som sa pýtala chlapcov kam sa chystajú na univerzitu." Susanin hlas ma vytrhol z myšlienok. Fakt sa o tomto rozprávajú?
,,Harwey?" Všetky oči hľadeli na mňa.
Aha.
Vzchop sa.
,,No, to záleží na mnohých faktoroch." Znova som si odpil vody a jedným očkom sledoval ako mama na sucho prehltla. Vedela rovnako dobre ako ja, že nechcem ísť ďalej študovať. Od mala som mal rád auta. Chcel som vedieť ako fungujú, fascinovalo ma ako jedna jediná súčiastka môže ovplyvniť celý chod motora. Keď som bol mladší otec mi vybavil jednu brigádu v servise. Bolo to moje najlepšie leto. Trávil som malo času doma a to bolo obrovské plus. Travis vtedy strávil celé leto u starých rodičoch takže som mal istotu, že nenatrafí na strýka.
Potom sa však do toho zapojil otec.
,,Ešte zvažuje svoje možnosti."
Chabo som sa usmial.