Zlomení

{5}

Violett

Začínali sme dejinami. Učebňa vyzerala skôr ako aula, nie ako trieda. Vpredu za drevenou katedrou bolo veľké biele plátno a vedľa neho čierna tabuľa.
Sedačky boli v jednom kuse a každý jeden rad bol vyššie a vyššie. Schody som brala po dva a očami hľadala miesto, kde bude čo najmenej spolužiakov. V strednom rade som uvidela dlhé hnedé vlasy. Briana sedela obklopená svojimi troma kamarátkami a za nimi sedela dosť veľká partia chlapcov. Horlivo o niečom diskutovali a smiali sa. Vyzeralo to tak, že si ma vôbec nevšímajú za čo som bola absolútne vďačná.
Zapadla som do vyššieho radu a vedľa mňa sa posadila Anna.

Videla som jej v tvári, že z toho stretnutia na chodbe je zmätená. Čierny pramienok vlasov si natáčala na ukazováku.
,,Vyzerá to tak, že mu ležíš v žalúdku," pozrela na mňa, ,,kedy si to stihla dokázať?"
Nemala som jej v pláne hovoriť o mojom zážitku v bazéne, tak som sa rozhodla o polopravdu.
,,Rodina, ktorá ma adoptovala býva naproti Halovcom. Zrejme som neurobila dobrý, prvý dojem a moja horká hlava sa u Harweya nestretla s pochopením," mykla som plecom.
,,Čo sa stalo? S tvojimi rodičmi?" Jej otázka mi zapichla osteň do hrude. Snažila som sa pravidelne dýchať a nezosypať sa do panického záchvatu.

Nepotrebuješ, aby toho bol niekto svedkom.

,,Zomreli," viac som jej nepovedala.
Anne okamžite vystrelila ruka k ústam a tvárila sa ako previnilé šteňa.
,,Och, Violett, to mi je ľúto. Vôbec som sa nemal pýtať. Mrzí ma to."
Slová z nej vypadávali rýchlejšie ako by som čakala a ja som sa len tak tak držala, aby som jej nepovedala, že o jej ľútosť vôbec nestojím, a že si ju môže strčiť do prdele.

To by však nebol dobrý začiatok, že Violett?

,,Nechcem sa o tom rozprávať, ani na to myslieť," úprimne som jej odpovedala, hoc som si uvedomovala ostrosť v mojom hlase.

,,Slečna Parker?"
Absolútne zmätená som sa pohľadom vydala tam, odkiaľ sa hlas niesol.
Pár krát som zažmurkala, kým som našla profesora, ako čaká na moju odpoveď.
,,Prosím?"
Zdvihol jedno obočie: ,,Hodina ešte len začala a vy už nedávate pozor?"
,,Ospravedlňujem sa, aká bola otázka?" Dievčatá pri Brianne sa rozosmiali a všetky oči v miestnosti teraz mierili na mňa. Srdce mi vynechalo úder. Neznášala som pozornosť. Nestála som o ňu.
,,Chcel som vás tu privítať a aby ste sa predstavili."
Čelo sa mi zvráštilo. To sa budem teraz na každej hodine predstavovať?

,,Moje meno je Violett a som tu nová. Prišla som sem z Downtownu."
Po týchto slovách som sa opäť posadila, pretože nič viac som im nehodlala povedať.
Profesor sa už nad tým nepozastavil a začal riešiť osnovy predmetu.
Do konca hodiny som však na seba cítila pohľady a šepot.
Ostatné dopoludňajšie hodiny som trávila v tichosti, čarbala si poznámky do zošita, kým všetci ostatní používali svoje notebooky. Vyzeralo to tak, že niekto tam hore ma musí mať predsa len rád, pretože moje doterajšie hodiny boli bez bratov Halovcov.

S knihami na prsiach som prechádzala po chodbe k mojej skrinke. Potrebovala som ich zložiť skôr ako pôjdem na obed. O moju skrinku sa opierala mužská postava a vyťukávala do mobilu.
Keď ma moje prichádzajúce kroky prezradili, Travis zdvihol hlavu a odložil mobil do zadného vrecka kraťasov.
,,Ahoj, susedka," venoval mi jeden z jeho určite dobre nacvičených žiarivých úsmevov."
,,Hale," stiahla som pery do tenkej čiarky, ,,čo mu vďačím za tvoju prítomnosť?"
,,Ešte sme nemali tú česť sa predstaviť." Podotkol a opäť si ma premerial od hlavy po päty.
,,A ty máš pocit, že to treba napraviť?" Nadvihla som jedno obočie a vyťukala kód od skrinky.
,,Nie si veľmi priateľská." Podotkol, kým som sa ja snažila otvoriť zaseknutú skrinku. Travis si to všimol a rukou do nej buchol, čím sa okamžite otvorila.
,,Dík," precedila som pomedzi zuby.
,,Povedz mi, kedy si už stihla nasrdiť Harweya?"
,,Ako by on potreboval dôvod," odfrkla som mu a odložila knihy.
Jeho smiech bol ako balzam, vtláčal sa do môjho bytia a nútil ma usmiať sa.
,,Večer organizujeme malý večierok na privítanie nového školského roka. Mala by si sa zastaviť nech nemusíš z diaľky šmírovať."
,,Bývam oproti vám a keďže som vďaka vám a vašej otrasnej hudbe nemohla spať, nemôžeme to nazvať šmírovaním."
To, že som nemohla spať nebolo kvôli ním, ale to som si nechala pre seba.
,,Si zábavná Violett."
,,To tažko, skôr si myslím, že nechápeš sarkazmu."
Dobre, urážam chlapca, od ktorého chcem informácie a jeho pád.

Buď milá Violett.

Samoľúbo sa usmial.
,,Páčiš sa mi Vi, môžem ťa volať Vi?" Zdvihol jedno obočie a tie skurvene jamky na jeho tvári odvádzali moju pozornosť.
,,To teda nemôžeš," vysrala som sa na to dohováranie samej sebe, ktoré tu bolo len pred pár sekundami a priblížila sa k nemu o krok, ,,ešte raz to vyslov a odtrhnem ti vtáka."
Bolo mi jedno aký je neodolateľný a ako sa snažil byť milý. Vďaka jeho rodine tu nie je tá moja, takže nie, nebude používať prezývku, ktorú mi dal otec. Za všetko môže jeho skurvený otec.

Telo sa mi triaslo a Travis ustúpil. Sledoval moju reakciu aj to, že sa len tak tak ovládam, aby som mu nevyškrabala oči.
Uvedomil si, že zaťal do živého? Vedel, že ma Ewansovci adoptovali? Zisťoval si podľa môjho priezviska kto som, alebo tú noc úplne vypustil z pamäti ako niečo nepodstatné?
,,Si v poriadku Violett?" Travisov hlas bol nežnejší a bolo tam cítiť obavy?

Na malý moment som si dovolila zatvoriť oči.
,,Traumy z detstva malička? Pripomína ti ta prezývka nebohú mamičku?" Neviem ako dlho bol za mnou Harwey a koľko toho počul, ale bolo mi to jedno.
,,Harwey, človeče. Môžeš sa aspoň raz chovať ako človek?"
To ma Travis teraz bráni?

Ja kurva ochrancu nepotrebujem.

Netuším aký zvierací pud mi lomcoval žilami, ale bol tam a ja som ho nedokázala potlačiť, pretože vždy keď útočili na mňa, hruď sa mi zvierala a žalúdok krútil. Pľúca mi nedokázali nabrať vzduch a cítili som sa ako nicka, ale akonáhle niekto spomenul moju rodinu bola som besná a túžila som po ich krvi.

Otočila som sa na päte a vystrelila rukou k Harweymu a jeho lícu. Moja ruka pleskla po jeho tvári a zanechala mu červený odtlačok.

Za chrbtom som počula Travisov smiech, ale nedokázala som sa odvrátiť od ónyxových oči predo mnou a tej smrti v nich. Na malý moment vyzeral byť zaskočený, ale potom, ten plameň v jeho očiach mi sľuboval, že to budem ľutovať.

,,Slečna Parker, to hádam nemyslíte vážne!" Za chrbtom som počula hlad riaditeľa a instiktivne som cúvla a otočila sa k nemu. Neľutovala som to. Kľudne by som mu aj vrazila päsťou.

Vydrbaný Hale.

,,Chcete mi k tomu niečo povedať slečna Parker? Nejaké slová na svoju obranu?" Pritom pohŕdavo pozrel na Harweya. Vyzeralo to tak, že ho v láske veľmi nemá.
,,Nie pane." Utrúsila som po tichu.
,,Takže ste po škole." Suché konštatovanie.
,,Po škole mám nábor k volejbalistkám." Nadvihla som obočie, sám ma nútil vybrať si nejakú mimoškolskú aktivitu.
,,Tak to vyzerá, že si budete musieť nájsť alternatívu, alebo viete čo? Myslím, že pani Reynold mi dnes ráno spomínala, že by sa jej zišlo pár šikovných rúk do archívu a knihovni. Považujte to za vaše extra body. Tam aspoň nebudete mať komu ublížiť." Pozrel sa ponad mňa povýšenecky na Harweyho.
,,A čo sa týka vás, snažte sa konečne dokončiť strednú a pokiaľ možno menej zostávať po škole, vlastne som prekvapený, že ešte nie ste," s tými slovami sa dal do pohybu.
,,Deň ešte neskončil." Drsným hlasom mu odfrkol Harwey, ale riaditeľ už neodpovedal.
,,Hej, Harwey," počula som po chodbe znieť ženský hlas. Harwey sa otočil a to bola moja šanca otočiť sa na päte a dať sa na útek.

Po piatich krokoch ma dobehol Travis a zrovnal so mnou chôdzu.
,,Tá sadla." Neviem, čo to do mňa vošlo, ale chodbou sa zrazu rozniesol môj smiech a až keď som si uvedomila, že som prvý deň zostala po škole spomenula som si na Susan, ktorá z toho určite nebude nadšená.