Zlomení

{23}

Travis

Briana celú cestu v aute plakala. Viem, že som za to mohol ja.
Nemal som to nechať zájsť tak ďaleko. Vedel som o jej citoch ale aj tak som si vzal čo som v tej v chvíľu potreboval. Uvoľnenie. Cítiť teple telo na mojej studenej pokožke. Chcel som sa len do niečoho ponoriť a ona bola po ruke.
Som prvotriedny hajzel.

Zastavil som pred ich domov.
,,Mrzí ma to Briana."
,,Aj mňa." S tými slovami otvorila dvere auta.
,,Odprevadím ťa." Ponúkol som sa.
,,Nie, už si toho urobil dosť." Jej hlas bol ublížený a slzy vystriedal hnev.
,,Stále si moja najlepšia priateľka Briana." Skúsil som to všetko ešte nejako zachrániť.
,,Och Travis, už dávno nie sme priateľmi. Bola som len tvoj nárazník a ja blbá som to radšej nechala tak, ako by som ťa mal úplne stratiť. Ale to nebolo fér voči mne. Vieš Travis, ja som stále dúfala, že sa to v tebe zmení a že ma budeš milovať ako ja teba, ale konečne to vidím tak ako to je." Nadýchla sa a upravila si krátku sukňu.
,,Briana." Šepol som.
,,Nie Travis. Konečne som to povedala nahlas. Ublížil si mi, hoci si mi vždy tvrdil, že to na našom kamarátstve nič nezmení, takže som ja za tú hlúpu hus."
Chytila dvere, ,,Ja sa z toho dostanem, ale my dvaja, nemôžeme byť priateľmi, teraz. Nechcem ťa vidieť a ani sa s tebou rozprávať, pretože napriek všetkému si mi ublížil. Vodil si ma za nos, len aby Violett žiarlila Travis a to nie je v poriadku."
Zabuchla dvere a ja som sledoval jej chrbát, kým sa mi nestratila z dohľadu.
Bol to zvyk, ktorý sa už ani nikdy nezmení.

Zaparkoval som na príjazdovej ceste nášho domu, keď som si všimol, že Harweyho auto tu nie je.

Kurva.

Vzal som do ruky mobil a napísal mu správu.

~Kde si čurák?~

Odpoveď prišla takmer okamžite.

~Violett som vysadil doma, nemaj hysáky brácho.~

Uľavilo sa mi.

~Vrátil si sa na párty?~

Kým mi prišla od neho odpoveď už som si to mieril cez cestu.

~Nie.~

~Si v pohode?~

~Nie.~

Takže sa utiahol. To nikdy nebolo dobré. Vedel som kde je. Keď naňho prišli výčitky, Boh vie prečo, vždy vyhliadaval samotu. Neznášal som, že sa nikdy nezveril mne. Boli sme predsa bratia. Jedna krv.

Zastavil som sa na polceste a vzhliadol hore do Violettinho okna. Svietilo sa tam tlmenným svetlom. Takže bola doma.

Chcel som ísť za ňou tak veľmi a predsa som sa otočil na päte a za chvíľku už som sedel v aute smerom za mesto.

Vytiahol som sa na kapotu Harweyho auta, ktorá sa pod váhou môjho tele prepadala.
,,Tie preliačiny na mojou aute zajtra vyklepeš."
Harweyho hlas bol iný, pokojnejší. Možno som sa zmýlil.
,,Nemôžem za to, ze si si vybral auto, ktoré je z plastu."
Harwey sa usmial a ja som bol v šoku. Už som aj zabudol ako vyzerá, keď sa smeje. Keď pod očami nemá tie znaky hnevu.
,,Nemal by si byť niekde inde?" Vytiahol z vrecka joint a zapálil ho. Kým čakal na moju odpoveď z úst mu vyšli dokonale krúžky dymu.
,,Som tam, kde momentálne chcem byť." Vzal som mu z ruky jointa a potiahol si.
,,Dík, že si ju vzal domov."
Harwey prikývol a hľadel pred seba.
,,Všetko je odtiaľto tak malé, tak vzdialené. Je to krása." Rozmýšľal som či za jeho nostalgiou stojí tráva, alebo sa dnes proste tak zobudil.
,,Tak nepodstatné." Doplnil som.

Chvíľku sa medzi nami rozhostilo ticho a pokračovali sme v podávaní si jointa.
,,Nedávam to." Harwey ako prvý zlomil ticho.
,,Čo nedávaš Harwey?" Môj hlas bol tichší vedel som kam to smeruje. Tieto jeho stavy som už poznal. Bolo to ako keby sa prebral z nejakého amoku, v ktorom strávil nejaký čas a teraz precitol.
,,Život." Na sucho som prehltol a zadíval som sa do jeho tváre. Bol zničený, ale ako keby s tými slovami bol vyrovnaný.
,,Chlape, to nehovor, prosím."
Videl som ako pokrútil hlavou. Odhodil ohorok a znova sa díval len pred seba.