Zlomení

{12}

Violett

Z auta som vystúpila v pekelnej rýchlosti.
Rozhliadla som sa a keď som uvidela Annu kráčať do školy, rýchlo som zakývala Travisovi a utekala od neho čo najrýchlejšie. Popravde, nevedela som ako sa k nemu chovať, bol to milý chlapec, ktorý ale nosí na očiach príšerne klapky. Závidela som mu ich, teda malička časť mňa.
,,Ahoj," dobehla som Annu. Anna sa otočila za mnou a usmiala sa. Úsmev jej však opadol akonáhle videla odkiaľ idem.
,,Už ťa začal naháňať náš playboy?" Jej hlas bol vyčítavý?
,,Travis je sused, tak sa ponúkol, že ma vezme," chabo som sa na ňu usmiala a ignorovala pohľady, všetkých.
Anna len prikývla.
,,Pripravená na školu?" Zmenila som tému a spoločne sme vykročili cez areál od parkovísk.
,,Neznášam matiku," vzdychla si, ,,ale poobede ak by si mala čas môžeme skočiť do mesta. Môžem ti to tu ukázať."
,,Poobede mám hneď po škole službu v knižnici, ale zajtra by to šlo," usmiala som sa na ňu, že možno len predsa si nájdem na škole nejakú kamošku. Nikto iný nemal záujem so mnou naviazať kontakt.

Keď sme pri skrinkách míňali Brianu, bolo mi jasné, prečo sa nikto neodvážil so mnou prehovoriť. Briana aj s jej vernými prisluhovačkami na mňa pozerali z vrchu. Ako by som bola len odpad, hnoj, ktorý sa nalepil na ich podrážky drahých topánok a treba ho okamžite odstrániť. Nemusela som byť jasnovidec, aby som vedela, že to oni sa postarali o to, aby sa ku mne nik nepriblížil.

Nechcela som im dať pocítiť, že ma to akokoľvek dostalo, preto som so vztýčenou hlavou prešla okolo nich.
,,Hej nová," Brianin hlas ma prinútil zastaviť a otočiť sa k ním, ,,nepatríš sem." Jej hlas bol povýšenecký a tie dve vedľa nej sa len líšiacky smiali.
,,A teba to trápi z dôvodu?" Nechala som ju nech povie teraz čo má na srdci a nech mi dá pokoj.
,,Drž sa od Travisa ďalej a som ochotná tvoju prítomnosť akceptovať." Dlhé hnedé vlasy si prehodila dozadu na chrbát a tak odhalila hlboký výstrih na jej ružovom tope.
,,Takže máš zo mňa mindráky, že ti ukradnem príležitostný šuk?" Nadvihla som obočie, mala som už dosť všetkých tých ľudí, ktorí si mysleli, že so mnou môžu vyjebávať. Hlas som mala pevný, aj keď vo vnútri som sa triasla. To bolo proste niečo, čo som nedokázala ovplyvniť.
Briana vypnnula hrď a z jej céčok sa stali déčka, pôsobivá sila pushup podprseniek.
,,Je môj." Zavrčala a pristúpila o krok bližšie. Milé, na pohľad nevinne dievčatko, na ktoré sa hrala bolo preč.
,,A vie o tom? Pretože pokiaľ ma sluch neklame, výslovne ti povedal, že ste kamaráti, ktorí občas vlezú do postele," vysmiala som ju. Vracala som jej slovné údery, hoci som netušila odkiaľ sa to vo mne berie. Ešte pred mesiacom by som sklonila hlavu a utiekla. Možno by som presne to mala urobiť, ale už som odmietala byť vyvrhelom z vlastnej vôle.

Briana mala tvár skrútenú hnevom. ,,Ty malá bezďáčka, to že si ťa niekto adoptoval ešte neznamená, že nie si odpad. Aj tvoja rodina radšej zdochla, ako by mala s tebou žiť." Smiech všetkých na okolo sa mi drásal do uši. Mali sme publikum a nebolo malé. Briane sa tvár vyjasnila a na ústach jej svietil víťazný úškľabok. Užívala si všetku tú pozornosť.

Chcela som ju vidieť mŕtvu. Nenávidela som ju. Ako mohol existovať takýto človek? Ale vlastne,  celá táto škola bola prehnitá.
Slzy sa mi tlačili do oči, ale nevypustila som ich. Ruky som zaťala do päste a snažila sa dýchať. Nešlo to. Hrudník sa mi snažil dvíhať, absorbovať nejaký kyslík, ale márne.
,,Poď Violett, nevšímaj si ich," Annin hlas bol však vzdialený. Telo sa mi triaslo.

Vyštartovala som po nej avšak spravila som iba jeden krok blizsie k nej, keď ma silné paže otočili a prehodili si ma ako vrece zemiakov cez plece. Matne som si uvedomovala Harweyho prítomnosť. Bola som nahnevaná a slzy sa nakoniec predsa len predrali von. Zabudla som aj na to čo sa včera medzi nami stalo.
Pred zahmlenými očami som mala čierne tričko a v nose jeho vôňu sprchového gélu. Päsťami som mu začala búchať do chrbta. Toto bol môj boj a ja som sa rozhodla tej suke vyškriabať oči.
,,Prestaň maličká, náklonnosť mi môžeš prejaviť neskôr." Harweyho ostrý hlas ma uzemnil.