Zlomení

{22}

Harwey

Po tej rannej potýčke si ma otec vzal do parády.
,,Znova neberies lieky."
Nebola to otázka, bolo to len suché konštatovanie, ktoré nepotrebovalo moju odpoveď.
Prešiel si dlaňou po strnisku a druhou rukou zvieral paličku.
Tá palička bola mojou každodennou pripomienkou, že som zničil viac životov ako som chcel.

Nespravodlivosť, hnev, záchvaty úzkosti a temnota ma sprevádzala na každom kroku. Už som nevedel ako byť bez nich. Bola to moja pripomienka, že môj život sa posral už veľmi dávno. Nestál som o spasenie. Nezaslúžil som si ho.

,,Lieky, okamžite." Vybral zo šuflíka oranžovú, plastovú nádobku, ktorú tam mal vždy pripravenú ako moje záchranné laso.

Nemohol som namietať inak by som sa znova ocitol na tom mieste, kde som strávil skoro celý rok.
Poslušne som si vzal bielu tabletku a prehltol. Otec nadvihol čelo a ja som vedel, čo chce. Otvoril som ústa a vyplazil jazyk.
,,Takto to bude vyzerať každé ráno, neviem čo sa ti znova stalo, ale neodídes odtiaľto, kým mi to nepovieš.
,,Violett Parker Flyer." Sadol som si porazenecky do koženého kresla v jeho kancelárii.
Jeho pohľad stvrdol a na sucho prehltol.
,,Čo s ňou?"
Prešiel som si nechtami po dierach na rifliach.
,,Je tu. To ju si adoptovali Bakery."
Videl som ako sa zháčil. Presne som vedel čo sa mu honí hlavou.
,,Bola to nehoda a je to dávno tabú."
,,Ako to môžeš povedať? Zničil som jej život, zničil som život tebe otec." Zavrel som oči a snažil som sa držať pokope.
Otec pristúpil ku mne a dlaňou mi stisol plece.
,,Čo sa stalo už sa neodstane. Bol si zničený a snažil si sa nájsť únik. Keď potrebuješ na niekoho hodiť vinu, hod ju na mňa. To ja som mal byť lepším otcom. To ja som ťa mal ochrániť. Neprejde deň, keby som si to nevyčítal. Bol si len malý chlapec čo ničomu nerozumel. Kiežby sa to nikdy nestalo, ale to už nemôžeme zmeniť. Musíme s tým žiť a ja ťa budem chrániť už navždy. Len mi sľub, že tie lieky budeš brať."
,,Áno otec." Čo iné som mu mal povedať? Že lieky nič nevyriešia? Že len utlmia moje pocity, ale oni aj tak nikdy neodídu?

,,Už len tento jeden rok a pôjdeš na vysokú. Všetko sa zmení, len musíš vydržať. Všetko upadne do zabudnutia, len sa musíš snažiť. Nikto sa nikdy nedozvie čo sa v tej noci stalo, o to som sa postaral už pred rokmi."

Prikývol som.

—————

,,O čom sa chceš rozprávať Harwey?"
Videl som jej v tvári strach.
,,Mrzí ma ako som sa k tebe správal." Pozeral som pred seba na cestu. Periférne som sa na ňu zahliadel, keď neodpovedala.
Jej pohľad bol najprv šokovaný, potom ho vystriedal hnev.
,,To kurva nemôžeš myslieť vážne?! Potom všetkom ako si sa mi vyhrážal, ako si ma skoro utopil v bazéne, ako si mi sľúbil, že ma zničíš..."
Chápal som jej hnev. Violett pokrutila hlavou.
,,Čo si na práškoch?"
,,Nejako tak, ale majú formu tabliet."
Zaškeril som sa, ale v hrudi ma pichlo. Úsmev mi pohasol a jej až vtedy došla pravdivosť mojich slov.

,,Čo sa to s tebou deje?" Prekrížila si ruky na hrudi.
Až teraz s čistou mysľou som si uvedomil jej anjelskú krásu, tie jemné črty a malý nos. Niet divu, že z nej Travis šalie.
,,Nie len ty si zo života v prdeli."
Zastavil som na okraji ulice a otočil sa k nej. Okamžite sa strhla.

Nemal som jej to za zlé.

,,Neťahaj Travisa do týchto sračiek. On jediný má možnosť žiť život bez bolesti. Celý život som ho chránil pred ublížením."
,,Pred akým ublížením?"
Prešiel som prstami po volante. Nechcel som o tom hovoriť, nikto okrem otca to nevedel.
,,To nechceš vedieť."
,,Ak chceš aby sme začali od znova a brala som tvoje slová vážne, aby som skutočne vzala tvoje ospravedlnenie budeš mi to musieť povedať."

Páčila sa mi jej tvrdohlavosť.

,,Môj strýko, on nebol dobrý človek. Ubližoval mi. Rodičia vtedy začali cestovať kvôli práci a často sme s ním zostávali doma. Všetko som to zniesol ja, lebo keby nie obrátil by sa na Travisa. A km vždy bol môj malý brat. Už vtedy som niesol za neho zodpovednosť."

Nabral som odvahu a pozrel som sa na ňu. V tvári mala skľúčený výraz a oči vlhké.
,,Ako ti ubližoval?" Jej šepot ma ničil. To ako aj napriek všetkému čo som jej spravil a povedal so mnou súcitila bolo prekvapivé.
,,Violett, nechcem o tom hovoriť. Celý život sa to snažím vytesniť, urobil som veľa chýb, ktoré ľutujem, ale chcem aby si vedela, že ja..." hlas sa mi zlomil, ,,že nie som zlý človek, som zničený. Už keď ráno otvorím oči a všetko na mňa opäť doľahne...."
Nedokázal som pokračovať, ale keď sa mi jej prsty obmotali okolo dlane, ten dotyk bol tak ukľudňujúci.
,,Bil ťa?" Jej hlas bol čoraz tichší.
Prikývol som.
,,Nie je to však jediné čo mi spravil."
Ako by jej všetky moje slová odrazu zapadli do skladačky, keď jej z očí vypadli prvé slzy.

Plakala kvôli mne. Úprimne a ten prvotný hnev sa okamžite stratil z jej tváre.

Plakala kvôli mne, hoci by nemala. Nevedela všetko, ale to ako sa na mňa pozerala, ja, nemohol som jej to všetko povedať.

,,Dám ti pokoj, už sa nikdy spolu nebudeme rozprávať, už ti nikdy neskrížim cestu, ale musíš mi sľúbiť, nech je medzi tebou a Travisom čokoľvek neublížiš mu. On za nič nemôže. Moja rodina.." a hlavne ja, ale to som zamlčal, ,, ublížili sme ti, ale Travis nie. Tak ťa prosím ak s ním hráš nejaké hry, prestaň. Nechaj ho ak je to len súčasť tvojho plánu."

,,Mrzí ma to Harwey, taký človek," odmlčala sa na chvíľku, akoby hľadala správne slova, ,,je dobré, že zomrel. Ale on ťa nedefinuje. Musíš prestaň na to myslieť, musíš sa prestať nechávať tými pocitmi pohlcovať, ver mi viem čo hovorím, som zničená rovnako, aj keď úplne iným spôsobom. Mrzí ma, čím si si v detstve musel prejsť."

Ach, keby si vedela drahá Violett.

,,Vie o tom všetkom Travis?"
,,Nie a ani sa to nikdy nedozvie." Vydýchol som nahromadený vzduch z pľúc.

,,Sľub mi to Violett."
Violett mi stískla dať svojimi prstami.
,,Sľubujem.
,,Sľub mi, že mu neublížiš."
,,Sľubujem Harwey."

Vysadil som ju pri príjazdovej ceste ich domu a počkal som kým nevkĺzla do domu a nezavrela za sebou dvere.

Zaradil som jednotku a opäť sa auto rozbehlo. Nemohol som sa vrátiť domov. To miesto bola ako živá pripomienka toho čo sa stalo.
Prešiel som celý mestom až na kopec za ním, z ktorého bol dokonalý výhľad na naše mesto. Bolo však tak maličké, tak vzdialené. Možno som sa sem predsa len nemal vracať.

Vyliezol som na kapotu autá a chrbtom sa oprel o čelné sklo.

Keby ma nebolo svet by bol lepší.
Keby ma nebolo, Violettina rodina by tu stále bola.
Keby ma však nebolo, bol by to Travis a to som za žiadnu cenu nechcel dopustiť.

Spravil by som niečo inak?
Samozrejme, ale jedna vec by zostala rovnaká. Strýka by som zniesol zo sveta tak či tak.