Zlomení

{13}

Travis

Bol som využitý. Kútiky pier sa mi nadvihli.
Ví, ale tak ju oslovujem len v mojej hlave, zatiaľ, ma využila, aby dala Briane pocítiť menejcennosť. Dokonca mi jej ani nebolo ľúto. Sračky o rodine sa nevyťahujú. To je zákon.
,,Stálo ti to zato?" Opýtal som sa Briany, keď sme zostali sami.
,,Prečo si ju neodstrčil?" Jej vyčítavý tón už bol obohratý a so mnou nerobil nič. Mal som už dosť jej zazerania na všetky ženy, ktoré okolo mňa len prešli. Vedela, že opichám všetko čo má vagínu a stále sa urputne držala myšlienky, že raz bude jediná. Nebol som na to stavaný. Bol som si na to až priveľmi vedomý svojho vzhľadu a náležite som toho využíval. Prečo sa uspokojiť len s jedným jablkom, keď môžem mať celý zasratý sad?
,,Prečo si už konečne nepriznáš, že medzi nami to bolo vždy len o sexe?" Odpovedal som na jej otázku otázkou, pretože ma to už nebavilo. Stále to isté dookola.
,,Si kretén Travis." Strčila do mňa dlaňou, ale žiaden efekt to nemalo ak nepočítame ten dramatický.
,,To si vedela aj predtým Briana," prekrížil som si ruky na hrudi.
,,Dúfam, že aj tebe niekto zlomí srdce a padneš na hubu Travis a potom to budem ja kto sa bude pozerať s prekríženými rukami." Briana si prehodila vlasy a prešla okolo mňa s našpúlenými perami.
,,To sa nestane, nemám záujem iba o jednu číču," zakričal som za ňou, ale neobzrel som sa. Dobre som vedel, že krúti zadkom akoby prechádzala po skurvenom móle.

Prešiel som si dlaňou po začínajúcom strnisku. Na to, že bolo len ráno sa udialo už dosť sračiek.
Do uší sa mi dostalo zvonenie a ja som pretočil oči. Najradšej by som sa otočil úplne iným smerom a odišiel pekelne ďaleko.

Vošiel som do triedy ako posledný. Všetci už sedeli na svojich miestach a hulákali cez seba. Harweyho som videl rozčapeného v poslednej ľavici pri okne a nohy vo vojenských botách mal na stole. Ví sedeli v strede pri stene s hlavou sklonenou si niečo čarbala do zošita. Noha pod lavicou jej nervózne poskakovala hore dole. Vedel som, že je nesvoja, že to či predviedla pred triedou ju stálo všetku bojovnosť čo v sebe mala.

Už včera večer som zistil, že nie je tak úplne v poriadku, ale kto by bol, keď prišla o všetkých na kom jem záležalo. Pripomínala mi Harweyho keď bol mladší. S bezstarostného večne vysmiateho chlapca sa behom pár rokov stal uzavretý muž, ktorý sa nevedel socializovať a preferoval trávu, chlast a samotu. Niečo sa mu stalo, ale nikdy sa neobťažoval povedať mi čo a ja som sa rokmi prestal pýtať. Minulý rok sa však muselo niečo fakt posrať, keď ho rodičia poslali na liečenie. Na otázku prečo, povedali že sa musí vyrovnať sám so sebou a ja som to pripísal tomu, že ho zobrala smrť nevlastného strýka, predsa len vždy to bol len o a strýko.

Strčil som mu nohy zo stola a sadol si vedľa neho.
,,Čo to kurva?" Zavrčal mojim smerom. Pozrel som na Harweyho a nevidel nič nové. Nestál o moji spoločnosť, ale ja som už mal dosť toho večného odstrkovania.
,,Zvykaj si na moju spoločnosť, nikam nezmiznem a snáď už ani ty." Vecne som skonštatoval a hodil batoh ku nožičkám stolu.
,,Kiežby," pozrel sa na mňa a v očiach mal chlad, potom sa zapozeral poza mňa a ja som nasledoval jeho pohľad.
,,Dostala ťa," bez toho aby som si to uvedomil som sa zamračil. Harwey nikdy nemal záujem o ženy, nie že by nemal rád ich teplé, poddajné telo, ale nevyhľadával známosti v škole. Nestál o tie sračky a mne zas tie sračky boli u prdele. Čo sa mi páčilo to som dostal. Jednoduchá rovnica.
,,Drž sa od nej ďalej, nie je to ženská pre teba." Odfrkol mi a môjmu konštatovaniu sa efektívne vyhol.
,,A pre teba je?" Nadvihol som jedno obočie.
,,Ani pre jedného, je zničená, rozbitá na kúsky, ničí svoje telo, pretože nevie so sebou žiť a celý svet nenávidí." Harweyho hlas bol mrzutý a ja som pocítil potrebu zistiť viac.
,,Skoro by som si myslel, že opisuješ seba," zasmial som sa no úsmev mi zmizol, keď do triedy vošla profesorka a vytiahla plátno projektilu a pred nami sa objavili na klasickej tabuli rovnice. Zasraná matika, neznášal som ju ale musel som si udržať aspoň priemer inak hrozilo, že ma nenechajú hrať za školský tím, aj keď to bolo blbosť pretože lepšieho hráča rakby akým som bol ja, nemali.
,,Neser sa do nej Travis, nenávidí nás oboch rovnako, možno teba ešte o kúsok viac, ale to len preto, že nevie nič." Harwey sa zakúsol do špičky ceruzky.
,,O čom to hovoríš Harwey?"
Zrejme som bol omnoho hlasitejší ako som si uvedomoval, pretože profesorka sa otočila na nás.

,,Máte pocit, že je pre vás matika zbytočná Haleovci?" Pozrel som na tabuľu na ktorú ukazovala a ani za mak som nevedel čo to tam kurva je.
Stíchol som a pokrutil hlavou.
,,Myslela som si. Takýmto štýlom to nikdy nebudete vedieť páni."
,,X sa rovná 74." Všetky oči sa obrátili okamžite na Harweyho.

Skurvený mudrlant a jeho vysoké IQ.

,,Dávajte pozor, prinajmenšom ty Travis." Zotrela ma a mne nezostávalo nič iné ako prikývnuť.

,,Bastard," ucedil som pomedzi zuby Harweymu.
,,Ale inteligentný," odfrkol mi Harwey a ja som sa musel pousmiať. Malo kedy sme malý takýto dlhý dialóg.

Hodina ďalej ubiehala a ja som sem tam zaletel pohľadom na Ví. Nakoniec som to vzdal a začal prepisovať rovnicu z tabule bez toho, aby som čomukoľvek rozumel. Matika bude moja smrť.

Škriabal som čísla vedľa seba, keď som počul vedľa seba uchechtnutie. Harwey sa na mne dobre bavil. Stále okúsaval ceruzku a pred sebou nemal ani zošit. Nemusel, nepotreboval to, bol viac inteligentný ako dával na javo.

Opäť mi pohľad dopadol na Violett. Videl som ako sa znova uzatvorila do seba, ledva vnímala okolie a niečo čarbala do zošita.
Vedel som, že tá biela nie je jej skutočná farba vlasov, ale pre ňu bola taká prirodzená ako že slnko ráno výjde na oblohu. Kráľovsky modré oči vyzerali vždy zvedavo a malý nosík mal na konci trošku špicatý, avšak všetko tak do seba nejako perfektne zapadalo.
Bola krásna a môj vták chcel ísť do nej. Doprial by som jej množstvo orgazmov a možno by som si ju doprial aj na istý čas.
,,Slintáš," Harwey si vybral hrot ceruzky z úst a začal si ju prehadzovať medzu prstami.
,,Dostanem ju." Sucho som konštatoval a sledoval ceruzku ako sa hýbe medzi jeho prstami.
,,Vôbec si ma nepočúval?" Harwey pustil ceruzku a prsty zaťal do pästí.
,,Ale áno, len ma to nezaujíma." Mykol som plecom.
,,Do týždňa budem v nej." Hrdo som vypol hruď.
,,Len cez moju mŕtvolu," Harwey trhol hlavou.
,,Stavíme sa bráško?"  Vyzýval som ho,  bol som parchant, ale veril som si. Bol som miláčikom žien, počúval som ich a rozprával sa s nimi, venoval som im pozornosť a oni mi samé skákali do postele.

,,Zbytočne, ja som už v nej bol." S tými slovami sa Harwey zdvihol a o pár sekúnd zazvonilo. Vytratil sa na chodbu a ja som tam zostal s otvorenou papulou.

WTF?

Zadným vchodom som vyletel a zamieril si to rovno za jedáleň. Vytiahol som z vrecka Malborky  a jednu si strčil do úst.

Harwey si určite robil srandu.
Nebolo to však vtipné.
Ale on nikdy nebol vtipný.

Prešiel som si prstami po strapatých vlasoch a oprel sa o stenu budovy. Do pľúc som nabral dym a nosnými dierkami ho pustil do sveta.

Niečo na nej bolo.
Niečo ma k nej ťahalo.
Tá inakosť.
Ten jej nenútený pôvab.
Jej tvár ma k sebe vábila.
A zrejme tak aj môjho staršieho brata.

Hra začína.