Zlomení

{26}

Travis

Mňa snáď jebne.

Vedel som, že po otcových slovách jej nebude najlepšie a keď sa Susan vrátila na terasu bez Violett, vedel som že niečo nie je v poriadku.

Ospravedlnil som sa s cieľom ísť na toaletu, ale pochybujem, že mi to niekto zožral. Harwey bol duchom totálne mimo a to som si myslel, ze ma jedno z toho lepšieho obdobia.

Susan nadvihla jedno rysave obočie, ale nič k tomu nepovedala. Jamesa som si pre tento krát nevšímal aj keď jeho ruka na jej chrbte ma vytlačila do vývrtky.
James bol legenda na našej škole. O dva roky starší, kapitán rakbyového tímu a jeho najväčšia hviezda. Až do momentu, keď sa mu na finálovom zápase nepodlomila noha a ruplo mu v kolene. Hviezda kariéra vyšumela v zablesku sekundy a teraz tuším študuje právo alebo podobnú pičovinu.

Sledujem ju sedieť opretú o kahličky s vyhrnutými šatami a silonkami pri kotníkoch. Venovala mi sekundu pohľadu a potom sa jej opäť zatvorili tie sklenené modré oči. Hlavu si oprela o stenu a ledva dýchala.

,,Violett," znova som sa k nej ozval a pristúpil bližšie. Kolena stiahla k sebe a schúlila sa do klbka.
Nemalo cenu jej čokoľvek vyčítať aj keby som s ňou najradšej zatriasol.
Dlane som položil na jej kolená.
,,Hovor so mnou." Nastalo ticho a potom sa jej hruď napla a začala vzlykať.

Posadil som sa pred ňou na kolená a pritiahol ju ako pierko do náručia.
Plakala ešte hodnú chvíľku a ja som ju pri každom vzlyku hladil po chrbte.

Neviem koľko času prešlo, ale na tom nezáležalo.
,,Mrzí ma to," šepol som jej do ucha.
Trvalo hodnú chvíľku kým sa jej hruď prestala dvíhať v náreku a pozrela sa mi s uslzenými očami do tváre.
,,Prepáč." To bolo jediné slovo, ktoré mi venovala a odtiahla sa späť ku kachličkám a ja som videl červený fľak na jej vnútornej strane stehna.

Bez slova som sa postavil a začal šmátrať po šuflíkoch, ktoré boli pod bielym umývadlom. Našiel som masť proti popáleninám a leukoplast.
,,Dovol mi sa o teba postarať." Nemalo cenu načínať tému tejto situácii.
Pomaly som jej položil dlane na kolená a jemne ich od seba odtlačil.
Violett najprv protestovala, ale potom jej stisk povolil a ja som si na prsty vytlačil gél.
Jemnými pohybmi som jej vmasíroval gél a všimol si ako ma Violett úprene sleduje.
,,Vystrašila si ma." Srdce mi skoro vyletelo, keď som ju tu našiel.
,,Mrzí ma to." Violettine oči už boli prívetivejšie a zrejme sa z toho bloku dostala pomaly dostávala.
,,Musíš so mnou komunikovať Violett, toto nie je riešenie."
,,Čo ti mám povedať Travis? Že niekedy sa nedokážem ani nadýchnuť? Že mi pľúca zviera neexistujúca slučka? Že vždy keď si spomeniem na to všetko, nič iné ma nenapadne len to, že som to mala byť radšej ja? Mojej sestre vzali srdce, aby som ja mohla viesť tento prekliaty život. Môj život obklopuje len smrť."
Vo Violett to vrelo, ale všetko bolo lepšie ako ten žiaľ, ktorý som jej videl v očiach.
,,Musíš sa sústrediť na budúcnosť, pretože nech je minulosť akokoľvek hrozná už ju nedokážeme zmeniť. Ja chápem, viem že to je ťažké, ale keď sa v nej budeš utápať nič dobré to nikdy neprinesie."
Vzdychla si.
,,Čo ty o tom môžeš vedieť?" Chápal som, že je ubližená, ale zostal som pri jej tóne ako obarený.
,,Snažím sa ti pomôcť Violett."
,,Ty mi nemôžeš pomôcť."
,,Neodháňaj od seba ľudí, ktorým na tebe záleží."
Strácal som nervy.
,,Nedokážem ti pomôcť, keď to nedovolíš."

Leukoplastom som jej prelepil ranu. Prstami som našiel lem silóniek a potiahol ich po jej nahej koži smerom nahor. Jej telo sa pod mojim dotykom chvelo, ale nie zo strachu. Videl som tú malú iskričku v jej očiach, ale o chvíľku už bola preč. Pohltil ju hnev.

Violett sa stiahla a postavila na nohy. Dlanami so stiahla šaty a narovnala sa. Sledoval som ako si utiera tvár.
,,Mal by si sa vrátiť." Jej hlas bol tichý a ja som sa o ňu bál. Vytvárala medzi nami stenu a ja som na to už nemal. Každý deň som sa obával o Harweyho, že znova upadne do depresie. Nepotreboval som sa strachovať o ďalšieho, ktorý o to nestojí. Mal by som si užívať, šukať všetko čo sa hýbe a má vagínu a miesto toho som teraz tu, bojím sa o dievča, ktoré mi pomotali hlavu už len svojou existenciou.
,,To ozaj?" Nechápavo som sa na ňu pozeral a pokrútil hlavou. Mohol som pri nej stáť, mohol som jej pomôcť prekonať všetko, čo ju trápi, ale to by o to najprv musela stáť a teraz, keď som ju sledoval videl som, že to nechce. A už s Harweym som zistil, že vnucovať sa mu nemá význam, iba ma vždy odohnal ešte ďalej.
,,Hej, choď napred a ja prídem za chvíľku."
Otočil som sa na päte a rozrazil som dvere na kúpeľni. Posledný krát som sa na ňu pozrel, ako stojí s rukami na hrudi a s hnevom v tych modrých očiach. Ešte pred pár hodinami som cítil na jazyku jej chuť a teraz ? Pokrútil som hlavou a tresol som za sebou dverami.

Jebať.

Oprel som sa o dvere chrbtom a snažil ukľudniť svoje nervy. Na poslednom schode som si všimol Harweyho. ,,Čo?" Vyštekol som. Už ma nebavilo chodiť okolo nich po špičkách.
,,Je v poriadku?" Opýtal sa ma.
Odrazil som sa od dverí a razil si cestu k nemu.
Plecom som mu narazil do ramena a zavrčal pomedzi zuby.
,,Choď sa presvedčiť."
Harweyho ruka ma zastavila na lakti.
,,Nemám náladu Harwey." Snažil som sa striasť jeho ruku, avšak ma postrčil viac do schodov.
,,Travis, všetko to je moja vina, ja to už nedávam."
Pozrel som sa na jeho zronený výraz, ale hnev mojim telom lomcoval tak strašne, že som sa nedokázal ukľudniť.
,,Harwey, musíš byť už konečne konkrétny. Už ma nebavia tieto polopravdy. Buď mi okamžite povieš, čo sa deje; alebo sa na to vyser. Ale jedno ti poviem, tie tvoje tajomstvá ťa raz zničia."
Harweyimu zacukalo v ľavom oku a potom skôr ako som sa stihol spamätať, objal ma.

Hnev sa vytratil. Harwey ma nikdy neobjal. Vždy si ľudí drzal od seba a vôbec nikdy nezávážilo, že sme bratia.
,,To ja môžem za tú nehodu."
Vykúlil som oči a neveril vlastným ušiam.
,,Prestaň Harwey, ani si tam nebol."
Harweyho hruď sa napla a pomaly vypustil kyslík z pľúc.

,,Ja som nastrihol brzdový kábel na strýkovom aute. Vy ste však do toho auta nikdy nemali nastúpiť. To strýko mal byť tým kto doňho nasadne. Týral ma Travis, každý jeden deň, ktorý strávil u nás v dome."
Prestal som dýchať.
,,Nikdy ste v ňom nemali sedieť vy, bol som malým chlapcom, ktorý bol zúfalý a myslel si, že to je jedine riešenie. Keby som čokoľvek povedal, strýko by si to vybil na tebe, každý jeden krát ma presviedčal, že mi nikto neuverí, že ma pošlú preč a on sa obráti na teba...."
,,Harwey."
Slza mi zmočila líce a ja som na malú chvíľku premýšľal, že to je len skurvený vtip.
Nebol.
Harweyho tvár bola úplne zničená ale vážna.
,,Otec o tom vie?" To bola ďalšia vec, ktorá ma napadla, keď mi mozog opäť začal pracovať.
,,Áno."
,,Čo ti robil Harwey?"
,,Nedokážem o tom hovoriť Travis, prosím nenúť ma."
Schmatol som Harweyho za ramena a stiskol ho v pevnom objatí.

Urobil to kvôli mne.
Chcel ma ochrániť a preto to radšej vzal na seba.
Teraz mi už dávalo úplný zmysel, prečo sa vždy spolu zatvárali v izbe.
Bol týraný a my sme si nikdy nič nevšimli.

Hneval som sa.
Na rodičov.
Na seba.
Bol v tom sám, bol ešte len malý chlapec a všetko čo prežil.
Harwey mohol za to, že došlo k tej nehode.
Harwey môže za to, že Violettina rodina zomrela.
,,Nehovor jej ti prosím." Harweyho zmučený hlas mi trhal srdce.

Akokoľvek mi na nej záležalo, Harwey bol môj brat. Chránil ma. Nemohol som dopustiť, aby sa to ktokoľvek dozvedel. Bolo mi z toho všetkého zle. Žlč sa mi drala do krku. Nemohol som dodržať sľub, ktorý som jej dal. Nemohol som jej pomôcť zistiť čo sa v tú noc stalo, pretože to by znamenalo opustiť brata.

Serva me servabo te. - Petronius

/Zachráň mňa, zachránim teba./