Zlomení

{18}

Violett

Travis sa mierne naklonil a ja som si všimla na jeho líci fialový fľak.
,,Čo máš s tvárou?" Automaticky som k nemu natiahla ruku a okamžite som ju následne stiahla, keď som si uvedomila, čo robím.

Si len rozospatá, to sa stáva.

,,Mala by si vidieť toho druhého," venoval mi jeden jeho povestný úškliabok a začal sa prechádzať po izbe a chytať do rúk moje veci ako by mu to patrilo.
Založila som si ruky na hrudi a skryla si tak tvrdé bradavky, ktoré nadvihovali látku trička.
,,Myslíš svojho brata?" Tázavo som sa opýtala jeho chrbta. Napokon sa predsa len zastavil u poličky s makeupoom, ktorý mi zadovážila Susan. Medzi prstami si na chvíľku pováľal slabo ružový rúž.
,,Tento som na tebe ešte nevidel," otočil sa za mnou.
,,Nie je to moja farba." Mykla som plecom a sledovala som ho ako odkladá rúž späť na poličku.
,,Prečo si prišiel Travis?" Oprela som sa zadkom o stôl a čakala kým mi odpovie. Pár krokmi odstránil vzdialenosť medzi nami. Skôr než som mohla akokoľvek zareagovať prešiel mi dlaňou po jazve ma hrudníku. Dych sa mi zatajil a to prekliate srdce začalo biť ako zvon na poplach. Nemalo by, mala by som ho zastaviť ale nedalo sa, ono si vždy žilo vlastný svet a zrádzalo ma v tých najnevhodnejších chvíľkach ako by mi zakaždým chcelo pripomenúť, že nikdy nemalo biť pre mňa.

Ako by som to nikdy nevedela. Prosím, aspoň raz spolupracuj.

Travis nadvihol kútik pier. ,,Si zo mňa nervózna Violett? Alebo sa ti ten dotyk tak páči?"

Jeho sebavedomosť ma ochromila. Celé telo ma zrádzalo ako by vytvorili nebezpečný pakt s tým cudzím predmetom vo mne.

Pootvorila som pery, že mu niečo odfrknem, ale nakoniec som ich len zatvorila. Hnevala som sa na seba, že na mňa takto vplýva, on a jeho brat mali nado mnou prevahu aj napriek všetkému čo sa stalo. Mala som byť pevná ako skala, mala som im ublížiť ako oni ublížili mne, ale postupne ako som ich spoznávala, začala som si uvedomovať, že oni nie sú ten problém, ale ja. Upla som k myšlienky, že im musím ublížiť, zničiť ich životy ale bolo to skutočne tak? Nebola to len jednoduchšia cesta, aby som aspoň na malý kúsok dňa prestala nenávidieť seba? Do kedy ešte budem žiť v nenávisti?

Pozrela som na Travisa. Plavé vlasy mal strapaté ako vždy a jeho čokoládové oči sa vpíjali do mňa. Z pod bieleho trička mu trčal potetovaný rukáv a jeho umenie končilo na mojom hrudníku.

Prešla som prstami po jeho tetovaní. Čierny anjel na jeho predlaktí schovaný za ostne a prechádzajúci do ruže. Bruškom prsta som prešla po texte, ktorému som nerozumela.
,,Čo je to?" Zodvihla som pohľad od jeho ruky k tvári.
,,To je v latinčine," zložil dlaň zo mňa a prešiel si prstami po malých písmenkach. ,, Attingere caelum digito," zdvihol hlavu od tetovania a pozrel sa do mojej tvári.
,,Dotknúť sa prstom nebies."
,,Prečo?" Opýtala som sa Travisa a tak nejak som sní vlastne nevedela na čo konkrétne sa pýtam. Na jeho tetovanie? Na to prečo tu je? Prečo stále za mnou chodí? Je to len o tom dostať sa mi do nohavičiek a spraviť si ďalší zárez na jeho zozname? Pozerala som do jeho tváre.
,,Pretože každý chce aspoň na malú chvíľku byť šťastný. Cítiť sa šťastný. Ochutnať to nedosiahnuteľné." Travis sklopil pohľad k mojim pootvoreným perám.
,,Dovolíš mi to Violett? Ochutnať ťa?"

Travis sa priblížil k môjmu uchu. ,,Aspoň raz?" Jeho plné pery prešli po mojom ušnom laľôčiku a jeho teplý dych mi roztal celé telo.

Ako som mohla bojovať proti takej príťažlivosti ?
Anna mala pravdu, aj keď každá žena vedela aký je to sukničkár , že každá žena sa s ním popáli, aj tak sa každá chcela dotknúť toho plameňa a dúfať, že vyviazne bez zranení. A možno predsa každá vie, že to bude len na chvíľku, ale vie že to bude stáť za to.