3.

351 33 0
                                    

Už zase zvoní ten odporný budík. Vážne nechcem ísť do školy. Najradšej by som prespala celý život. Odsunula som zo seba svoju perinu s modrými obliečkami. Umyla som si zuby. Obliekla som si tričko a rifle. Na vrch mikinu a šla som.

Otvorila som skrinku a znej vypadlo plno vložiek. Niektoré boli počarbané červenou fixkou. UMRI! Bolo na jednej napísané. Dosť úbohé pomyslela som si. Ale nie dosť na to aby sa ostatní okoloidúci nezačali smiať a nenatáčali ma. "Hej Tučná! Usmej sa do kamery!" vysmieval sa Dalibor. Nechcela som tam ostať ani sekundu navyše. Všetko som tam nechala. So slzami v očiach som ušla na záchody. Dobehla ma Kristína. "Kašli na tých idiotov." povedala mi. Áno, bola jediná čo si ma zastala. Škoda, že so mnou nechodila do triedy. Aspoň jednu kamarátku by som mala. Podala mi vreckovku. Zazvonilo. "Musím ísť. Keby všeličo, povedz. Sme kamošky." usmiala sa na mňa a odišla. Neverím, že sa so mnou chce niekto kamarátiť. 

Prešla som po chodbe. Nikomu na hodine nebudem chýbať. Tak prečo by som tam mala ísť? Na konci chodby je zrkadlo. Zahľadela som sa doň. "Schudni žemľa...Nikdy si sa nepozrela do zrkadla?....Si tučná!...Hej tlstá!...Nebudeš to jesť!..." Počula som v hlave zvuky a škodoradostný smiech. Už zas som plakala. Tak veľmi ich nenávidím. Všetkých! Vyzula som si tenisku a celou silou ju tresla do zrkadla. Rozbilo sa na veľa malých kúskov. V každom z nich som sa videla. 

V bufete som si kúpila bagetu a snikers.

.........

Čaute. Ak sa vám doterajšie časti zdali deprimujúce, možno nudné, prečítajte si prosím ešte ďalšiu časť. :) názor do komentu :) a áno na wecká sa vždy treba ísť vyplakať :D 


BacuľkaWhere stories live. Discover now