Bacuľka

30.

Nebudem, kvôli Kristíne plakať. Už ma vlastne ani nehnevá, čo urobila. Jednoducho od teraz pre mňa neexistuje, aj keď bolo fajn mať kamošku, pokiaľ som nevedela, že je falošná. Zhlboka som sa nadýchla. "Ahoj. Len, mi povedz, prečo?" Zastihla som ju na druhý deň v šatni a nemienila som sa s ňou dlhšie rozprávať ako bolo potrebné. Keď som sa na ňu pozrela, bola mi zrazu cudzia. Nikdy som ju nepoznala. "Veď sa na seba pozri! Kto by sa chcel mať s tebou niečo spoločné?" povedala posmešne. Zhlboka som sa nadýchla, znova. "Tak prečo si predstierala, že ty hej?" Spomenula som si, ako za mnou prvýkrát prišla. Bolo čudné zrazu vedieť že nič nemyslela vážne. "Aby som ťa mohla zosmiešniť? Ty krava, nevšimla si si, že všetko čo ťa zlé postretlo som bola ja?" rozhovorila sa. Ja som si myslela, že ona bolo to dobré, čo ma postretlo. "Čo?" stále som nechápala. "Vložky v skrinke, žuvačky a diery na riti, blbé nápisy prilepené na tvojom chrbte, vymknutie na záchode..." Nie, nemohla som to ďalej počúvať. Bola som šokovaná. Akože som si to nevšimla? Strelila som jej facku. Chytila si rukou postihnuté miesto a neveriacky sa na mňa pozrela. Vybuchla jej sopka závisti. "Ty naivné tlusté prasa! Vždy si musíš byť najlepšia zo všetkých. Najlepšie si kreslíš, vždy všetko vieš na výbornú, tvoj hlas je ako anjelský, všetky súťaže vyhráš! Ako je to možné? A nemysli si, že ťa má Boris rád." Začala mi šklbať vlasy. Nie, nebola ten typ urodzenej dámy, čo urazene a s nosom hore odkráča. Bolo to dievča do bitky. Konečne tomu rozumiem. Vlastne nerozumiem, ako môže mne niekto niečo závidieť. Radšej by som bola obklopená priateľmi a milovaná ako najlepšia v učení.                            

Jeden monokel, škrabance, vyšklbané vlasy, rozpárané tričko a ešte k tomu sme sedeli v riaditeľni. Keby nás nezastavili, neviem či by sme prežili obe. Riaditeľ nám dal pred seba papiere a povedal: "Tak dievčatá, aby sme sa nehádali, napíšte mi všetko na papier."       

..........

Zdravím vás moji milí. Ako sa dnes máte? :D