"Šibe ti?!... Teda, nie šibe ti... Neskáč!" Otočila som sa. Bežal smerom ku mne. "Nepriblíž sa už ani o krok!" kričala som na neho. V tom som stratila rovnováhu. Chcela som ju udržať, no nešlo mi to. Neposlúchol ma. Bežal ďalej. Schmatol ma za ruku a a rýchlim pohybom zložil na pevnú zem. "Prečo si to chcela urobiť?" Boris sa na mňa pozrel jeho hnedými očami. "Ja... ja..." zakoktala som sa. "Ja... ne..." Nedalo sa mi vysloviť ani jedno slovko. S plačom som utiekla.
Prečo kričal neskáč? Veď mňa by všetci najradšej videli umrieť. Prečo mi pomohol udržať rovnováhu? Veď mňa by všetci ešte aj sotili.
Nedáva mi to zmysel. Žeby ma mal predsa niekto aspoň trochu rád?
..........
Ahojte. :) Ako som vravela krátka časť. Držte mi palce, aby ďalšia časť nebola nudná, lebo to tak zatiaľ vyzerá, ale samozrejme čítajte ďalej...A komentujte :) Vote tiež poprosím :D
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Bacuľka
RastgeleTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
