Sedela som na pohodlnej pohovke a hypnotizovala biely papier pred sebou, ktorý bol položený na malom sklenenom stolíku. Neušila som čo tam mám napísať. Ja vlastne už žiadny problém nemám, uvedomila som si. Týmto sa to skončilo, alebo sa mýlim? Vždy sa mi budú smiať. Žiadna veta na papieri to nezmení. Hnev zo mňa opadol. Všetok vyprchal počas bitky. Vyčerpalo ma to. Pozrela som sa do Kritíniných tmavých očí. Zdali sa mi ešte tmavšie ako inokedy. Boli pre ňu ako stvorené. Vlastne boli pre ňu stvorené. Aj ona hľadela nemo do papiera. "Ja nemám žiadny problém," opovážila som sa ozvať po dosť dlhom tichu. "Ani ja." Kika sa na mňa pozrela a obe sme sa naraz postavili na odchod. "Júlia,vy tu ešte zostaňte." ohlásil sa aj riaditeľ. Opäť som klesla na pohovku. "Dovidenia." pípla Kristína a už po nej zostalo len mierne zabuchnutie dverí. Pozrela som sa na riaditeľa. Mal by sa oholiť, už je celkom zarastený. "Ako mi vysvetlíte vaše neospravedlnené hodiny?" Myklo mnou. Dokelu! Tak na tie som úplne zabudla. A ja som mala ísť za triednou. Aj na ňu som úplne zabudla. Poviem pravý dôvod, alebo mu ich nejako zoženiem. Mlčím a idem tou ľahšou cestou, ktorá niekedy prináša problémy, ale taká proste som. "Prepáčte, v priebehu tohto týždňa vám donesiem ospravedlnenky." Ospravedlnila som sa. "Dobre viete, že pred tým ako chcete opustiť školskú budovu sa musíte ohlásiť a..." Bla, bla, blá... Ďalej som ho už nepočúvala. Nemohla som. Keby on vedel pravý dôvod...
..........
:) Mám radosť! Ľudia moji.. ďakujem za všetky votesy a a komentáre. Uľahčujete mi písanie :) Ďakujem!!! ♥ Túto časť venujem @natousek. Vďaka za obal :*
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
