Po týždni som sa s malou dušičkou postavila na váhu. Za 3, 2, 1... Otvorila som oči. Vyskočila som od radosti. Joo, kilo a pol dole! Sedem rokov som len briberala a teraz to konečne ide dole. Od šťastia sa mi do očí nahrnuli slzy.
Od toľkej radosti som si navliekla mikinu, do uší dala slúchadká a šla behať. Bežala som mojou obviklov trasov. Hore ulicov, a potom na lesnú cestu do prava. Lesom som vyšla na cyklotrasu. Už zase som mala pocit, že sa na mňa všetci podivne pozerajú. Ešte nevideli človeka z nadváhov behať? Takí by mali najviac! Zrýchlila som tempo.
To preto tie pohľady! Na zadku na mojich teplákoch bola diera. Výborne, podarilo sa mi si zlepšiť povesť. Nemienila som si tým pokaziť deň.
Otvorila som si učebnicu z dejepisu a šprtala sa.
..........
Čuste! Konečne, aj keďkratšia, ale predsa! Nemám vôbec čas, ale snažím sa. V hlave sa mi zrodil perfekný nápad. Tešte sa! ;D do komentu názor prosím :)
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
