Nemo som čumela na biele dlaždičky školského záchodu a čakala na záchranu. Dosť som pochybovala o tom, že by ma Boris zachránil. To bolo len v mojich predstavách. Ale, keď vtedy hej, prečo nie teraz?
Nemala som pojem o čase. Nevedela som, či tu sedím 30 alebo len 5 minút. Z tohoto miesta budem mať traumu, čo je dosť nepraktické, keďže je to miesto, kde som párkrát za deň. Hmkala som si svoju obľúbenú pesničku.
Začula som kroky. Neverím! Zrazu sa vo mne objavila radosť. Ja mi totálne jedno, kto to je. Klopala som na dvere. "Haló? Je tu niekto?" Ticho. "Počula som, že niekto ide. Musí tu niekto byť." povedala som skôr zo zúfalstva, ako zo srandy. "Prepánajána! Čo tam robíš?" ozval sa hlas nejakej ženy. Záchrana! "Niekto ma tu zamkol. Mohli by ste mi nejako pomôcť, prosím?" odpovedala som. Počula som štrngajúce kľúče. Celá šťastná som vyšla na svetlo denné. Tá žena bola naša upratovačka. Od radosti som ju objala. "Ďakujem vám. Ani neviete, aká som šťastná, že vás vidím." Z tých štyroch stien mi asi preplo. "Dievča, kto ti to urobil? Toto je šikana." oboznámila ma z pojmom, v ktorý som dúfala, že sa so mnou nespája. Sklopila som hlavu. "Prosím neriešte to. Ja to zvládam." Upratovačka pokrútila hlavou. "Neviem, neviem. Ešte raz niečo takéto uvidím, oznámim to. A keby niečo, príď za mnou. Pokúsim sa ti pomôcť." podala mi záložnú pomocnú ruku. "Dobre, ďakujem." Usmiala som sa na ňu.
..........
Zdravíčko. Ďalšia časť, v časovej tesni. Už sa to malo posunúť, ale nedalo sa :D Dobré, milé tety upratovačky. :P Julkina obľúbená pesnička mala byť obľúbená pesnička Michellexoxostory lenže sa tu nehodila (má divný vkus :P :DDD smejem sa). Jej venujem túto časť a ďakujem jej za podporu. Je skvelá :3 a aj jej príbeh.
KAMU SEDANG MEMBACA
Bacuľka
AcakTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
