Bacuľka

28.

Sedela som na zábradlí mosta a nohy mi viseli. Mala som obuté čierne tenisky. Zaklonila som si hlavu. Po oblohe lietali čierne vtáky. Myslím, že to boli vrany. Vydychovala som bielu paru. Bola kosa, ale nevadilo mi to. Keď je tu tak príjemne, prečo sa cítim tak strašne? Možno preto, že človek nezabúda. Nezabúda ani na to, čo sa stalo pred chvíľou. Predstavila som si, aké by to bolo, keby som nebola tučná, a nič z tohto, by sa nestalo. Chcela by som to vôbec? Boris, by si ma možno nikdy nevšimol a Kristína by ma nezradila. Zradila? Som blázon? 

Sára. Ani neviem kedy prišla. Sedela vedľa mňa na zábradlí a rukou prešla popred moje oči. Zažmurkala som. Akoby som ešte pred chvíľkou o sebe nevedela. "Chceš sa zdôveriť? Ja som sa už. Si na rade." pozerala sa tým istým smerom ako ja. Boli tam stromy. Listy už opadli a konáre boli nahusto pri sebe. "Prečo? Ja naozaj neviem prečo, mi to Kristín urobila. Ja som myslela že sme kamarátky." Do znovu suchého oka sa mi nahrnula slza. Sára bola ticho, tak som pokračovala. "Verila som jej. Som naivná a hlúpa! Verila som jej preto, že bola jediná ktorá stála pri mne. Ja teraz ničomu nechápem. Neviem čo je pravda a čo lož. Neviem komu môžem veriť. Neviem prečo tu som. Neviem kto som! Neviem... Prečo ma vlastne počúvaš?" Sára ma objala. "Ty si mi pomohla, lebo máš veľké srdce. Julka, si úžasný človek. Ja ti chcem tiež pomôcť a myslím si, že by si mala ísť za Kristínou. Dlží ti aspoň vysvetlenie. Musíš byť silná." Prikývla som. Mala pravdu. "Ja už nechcem byť tá, ktorú šikanujú." "Ja viem, je mi to ľúto. Ak chceš môžem to povedať triednej. Možno by sa vyriešili aj tvoje neospravedlnené hodiny." "Neviem čo mám robiť." priznala som sa jej. "A to čo urobil Boris, bolo tak strašne milé. Vieš koľko dievčat ti závidelo?" Hneď ako spomenula Borisa som sčervenela. "Ja už nikomu nedôverujem."     

..........

Jupí, po dlhšej dobe nová časť :)