"Sára! Prečo sa mi vyhýbaš?" kričala som na ňu, už z ďaleka, aby už konečne zastavila. Tvárila sa, že ma nepočuje. "Viem, že ma počuješ." kričala som ďalej. "A ty ma prečo stále sleduješ?" tentoraz kričala ona. Ja vlastne neviem, len chcem vedieť, čo sa stalo. Ona mi to nepovie. Nechce mi to povedať. Prestala som sa snažiť a išla som do šatne.
Zabočila som za roh a tam som do kohosi narazila. "Pozor! Nenakaz ma!" vystrašene na mňa pozrel Dalibor, potom sa začal smiať. Debil, pomyslela som si a kráčala a začala sa prezúvať. On sa stále smial. Ja nechcem plakať, prosím už sa nesmej. Buď silná. "Ty, ma nenakaz, svojou debilitou." povedala som odvážne. Nepomohlo to. "Tlusťoška vie rozprávať." Tváril sa prekvapene, no viac ho prekvapilo, keď mu Boris vpálil päsťovku do ksichtu. Zas je tu. prečo sa objaví, vždy, keď mám problém? Cítim sa pri ňom tak nemožne, úboho, bezbranne. "Si padlý na hlavu? Prečo ju obraňuješ?" rukou si zakrýval nos. Utiekla som.
..........
Nikdy nenaserte Borisa! :O :D Čaute. Dnes dve, keďže cez týždeň ani jedna. Ako sa vám páči? :))
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
