V obchode som pozerala regály. Do košíka som hodila čokoládu. Mala som červené oči od plaču. "Si v poriadku?" spýtala sa ma predavačka. Samozrejme, že nie som. "Samozrejme, že som." snažila som sa vyhnúť jej pohľadu. S trasúcimi rukami som vyložila čokoládu na pas. "Všetko to bude?" pozrela sa mi rovno do očí. "Ach, áno." Zaplatila som a vyšla von. Vonku bolo chladno. Pokojná jeseň. Veľkú čokoládu som si schovala pod mikinu. Vykročila som do parku. Stúpala som po šuštiacom lístí.
Zabočila som ku mostu. Odhadla som stred a sadla si na zábradlie. Nohy mi viseli. Pozrela som sa dolu. Určite je voda veľmi studená. Most bol vysoko. V ruke som zvierala čokoládu, ktorú som mala v pláne rozbaliť, no neurobila som to. "Ja nechcem byť taká..." ani to nedokážem vysloviť. "Taká... aká som." Takmer som čokoládu hodila do vody. Nedokážem ju tam pustiť. Nikdy nebudem ako Sára. Toľkokrát som sa o to pokúšala. Vždy to skončilo tak, že som sa napchala. Nikdy neschudnem kvôli posmeškom, mame a mojej veľkej závislosti k jedlu. "Tlustá!" zvrieskla som. Museli ma počuť všetci, ale na tom už nezáleží. Z celej sily som odhodila čokoládu. Počula som, ako žblnkla, keď padla do vody. Pomaly som sa postavila na zábradlie. Tu sa všetko skončí. Už nebudem musieť žiť v tomto odporne ťažkom tele. Už nebudem musieť počúvať hlúpe narážky iných. Zavrela som si oči. Vietor mi fúkal do tváre a strapatil vlasy. Zhlboka som sa nadýchla.
..........
Zdravím vás moji čítači. :D ak sa vám to nepáči, vyjadrite sa do komentu. Dúfam že ste si užili túto časť, lebo ďalšia bude kratšia. Chcem vedieť názor a chcem počuť kritiku. :D
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
