Schmatol ma za rameno. Dobehol ma. "Prečo to robíš?" spýtala som sa už druhýkrát. "Ja nepotrebujem tvoju pomoc! Nemusíš ma ochraňovať! Ja nie som taká, ako si všetci myslia! Viem sa brániť! " kričala som na neho. Sklopil zrak. "Ja... Nemôžem sa pozerať na to, ako ti všetci ubližujú." povedal pokojne. Do očí mi vbehli slzy. Mal pravdu. Som tá, ktorej ubližujú a nezvládam to. Nehovorila som nič. Nedokázala som sa na neho pozrieť.
Znovu som sedela na zábradlí mosta. Netušila som, prečo som tu. Na tele som mala zimomriavky. Nechcela som skočiť. Chcela som len premýšľať.
Boris mal naozaj pravdu. Takmer všetci si robia zo mňa posmešky. On si stále neuvedomil, že keď ma bude vždy zachraňovať, budú sa posmievať aj z neho?
Ja ani nechápem, prečo sa Kristín so mnou skamarátila. Ja viem, je milá a každému pomáha, ale toľko sa pre mňa obetovať? Ja sa neznášam, ako ma môže mať rada ona?
Nemôžem všetkých ťahať dole vodou.
Milujem studené počasie. Zimný vietor mi šľahá po tvári. Určite mám červený nos.
Idem maľovať...
..........
Ahojte. :) V prvom rade ďakujem za 101 votesov :D Ste skvelí. Čo si myslíte o Kristínke? :) Chcem komentík :)
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
