Bola som zmetená. Boris si určite myslí, že som chcela skočiť. Nechcela som sa zabiť. Prišla na mňa len slabá chvíľka. Keby Boris neprišiel... Naozaj som chcela spáchať samovraždu?
Nie! Nechcem nad tým premýšľať.
Ledva som zaspala.
V škole som stretla Kiku. "Ahoj." pozdravila ma. "Videla som tvoje výherné dielo. Je fakt úžasné. Ako si namaľovala ten strom? Čumela som na to asi pol hodinu a fakt som neprišla na to, ako sa to dá tak zaujímavo nakresliť." Prvýkrát po najmenej mesiaci som sa usmiala. "Naozaj sa ti páči? Je to jednoduché. Musíš dbať na každý maličký detail. Kresliť precízne a pomaly." "Chcela by som vidieť aj tvoje ostatné diela." poznamenala. "Čo keby si po škole zašla ku mne a ja ti všetko ukážem?" len tak zo mňa vyletelo. Určite som ju dostala do trápnej situácie. Nevie ako by slušne povedala nie. "Jasné, prídem. Naozaj ich chcem vidieť." Očividne sa potešila a ja ešte viac. Mala som sto chutí ju objať. Ja hlúpa! Kto by chcel objatie odo mňa? Ustúpila som o krok. "Tak zatiaľ." zamávala som jej na rozlúčku. Aj tak som z nej mala skvelý pocit.
..........
Táák ako? sa máte? sa vám páči táto časť? :D Počula som, že mám napísať pozitívnu konečne :D som sa posnažila. Tiež sa vám zdá krátka? Musí vám stačiť. Cez týždeň nemám veľa času. Ale zatiaľ som pridala každý deň. Všelijaké otázky, ktoré by vás zaujímali do komentu. Skvelý nápad ako by mohol dej pokračovať do správy. Ak bude lepší ako môj, určite ho zakomponujem do príbehu. :)
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
