Time Out

8

Zastali sme pred veľkými hnedými dverami. Okrem nich tu nebolo vlastne skoro nič tmavé. Pred tým ako sme vošli sa na mňa Cait pozrela a prikývla. Zaklopala a nečakala na povolenie. 

-Rosalie? Chcem ti predstaviť Alice. 

Hnedovlasé dievča sa na mňa pozrelo pohľadom plným lásky. 

-Teší ma. Ja som Rosalie. 
-Alice. 

Usmiala som sa, no mala som toľko otázok. 

-Asi chceš vedieť prečo si tu... Paní ktorá ti dala schopnosti ti asi povedala o tom zákone.
-Áno..
-No... donedávna bola vedúca nášho spoločenstva. Vieš že ľudí s našimi schopnosťami je veľa však? 
-Áno, aj to mi povedala. 
-Ale naše schopnosti sa líšia v sile. Tá sila sa dedí. Ty si zdedila silu akú mala len ona. Preto bola aj vedúca. Stála na čele a reprezentovala nás. My sme to ... hm ako to povedať. Sme to dobré spoločenstvo. A vždy keď je niečo dobré, existuje aj to zlé. Proti tomu my bojujeme.

Srdce mi bilo ako splašené a dych sa mi zrýchľoval. 

-My sa snažíme naše schopnosti využívať v prospech ľudstva. Zatiaľ čo oni sa snažia svet ovládnuť. Potrebujeme ťa Alice. 
-Prosím? Mňa? Ale ja...
-Si tak silná zo všetkých tvojich stránok. Nemusíš tu bývať, stačí ak sem budeš pravidelne chodiť. Prosím. 

Pri posledných slovách sa jej zlomil hlas. Hlavou mi vírili myšlienky ako jedno veľké tornádo. Nedokázala som zo seba vydať ani hláska.

-My nie sme tak silný... Keby došlo k najhoršiemu, nedokázali by sme ich zastaviť. 
-Nechcem byť žiadna princezná..
-Nebudeš..

O tomto sa mi naozaj ani nesnívalo. Myslela som že to bude nanajvýš zábava ale že tu pôjde o toto. No ak to je také dôležité, nemôžem ich sklamať. Nejde tu len o mňa. Ticho som prikývla. 

-Chápem. Čo bude mojou náplňou? 
-V-vážne?

Radostne sa na mňa pozrela. 

-Áno, áno.
-No... Budete musieť viesť zasadnutia a rozhodovať skoro o všetkom. Schvaľovať a zamietať návrhy. Reprezentovať nás. 
-Fajn ... ako sa sem a odtiaľto dostanem?
-Zavriete oči a v hlave si poviete Aikard. Keď budete chcieť ísť domov, stačí povedať "späť".

Prikývla som a usmiala som sa. Musím ísť za Markom. 

-Nevykaj mi prosím. Sme rovnako staré. Už musím ísť. Uvidíme sa... hm zajtra. 

Odišla som predtým než stihla hocijako zareagovať. Bežala som chodbami. Ľudia sa na mňa pozerali a asi im dochádzalo kto som ale ignorovala som to. Hodila som sa Markovi do náručia. Všetko som mu povedala a on ma držal ešte pevnejšie. 

-Moja...Si taká úžasná. Som na teba hrdý. 

Skryla som si hlavu do jeho hrude a vzdychla som. No nevydržala som tak dlho. Mark mi jemne chytil bradu a zdvihol ju tak aby mi videl do očí. 

-Neboj sa. 

Pobozkal ma. Bola by som mu to aj oplatila ale prerušila nás Cait. 

-Som tak rada! No dobre, ideme už teda do Avionu? 

Prikývla som a chytili sme sa za ruky. Tento krát to nechala na mňa. Zo začiatku som sa bála že niečo pokazím, no na tom sa asi nič pokaziť nedá. Objavili sme sa tam, kde sme predtým zmizli a vydali sme sa do Avionu. Sadli sme si v moderne zariadenej kaviarni a rozhodovali sme sa čo si dáme. Nakoniec som si objednala latte macchiato a Cait cappucino.