Time Out

21

-He em.. Nebudem rušiť. 

Povedal stroho a vycúval z izby. V momente keď sa dvere zavreli, Sebastian aj ja sme vybuchli do smiechu. 

-Toto sa práve naozaj stalo?
-Stalo.. a čo viac.. zabije ma. V lepšom prípade teba.

Znova som sa rozosmiala a on začal hrať urazeného. Päsťou som mu dala do pleca no jeho ani nehlo. 

-Hm ale čo ak potreboval niečo dôležité? 

Pozrela som sa na mobil. Mala som od neho správu. 

-Zajtra 9:00 ráno v konferenčnej miestnosti. 

Čo také asi chce zase riešiť? Je toho síce dosť ale.. čo ak našli mamu?  Sebastian si všimol že som mierne v strese a objal ma. 

-Deje sa niečo?
-Nie nič.. len nejaké stretnutie zajtra. Mala by som už ísť spať.. sama.

Pochopil to. Trocha smutne sa usmial a prikývol. Pomaly, neochotne vstal a dal mi pusu na dobrú noc. Ostrá bolesť ktorá bola... všade, ma donútila rýchlo sa odtiahnuť a falošne sa usmiať. Len čo odišiel schúlila som sa do klbka a potôčiky sĺz mi stekali po lícach. 

-Čo som to urobila? Prečo som to urobila? 

Šepkala som dookola. Vedela som že Mark to všetko videl, no zároveň som tomu neverila. Nechcela som tomu veriť.  Bolelo to, tak moc to bolelo.. Tá bolesť sa nedá popísať slovami. Najhoršie bolo, že som sa bála.. že sa doňho zamilujem.. Bolelo by to furt. Malé hlúpe, naivné dievča.. Presne tak som sa cítila. Zabíjam ľudí a potom ma zloží toto? Po líci mi stiekla posledná slza a ja som pomaly upadla do spánku. 

--Ráno--

Zobudilo ma svetlo, ktoré mi svietilo priamo do tváre. No nebolo to slnko, ale Thomas, ktorý mi bleskom z mobilu svietil priamo do očí. 

-No konečne. Je 8:45. Za 15 minút v konferenčnej miestnosti. 
-Prosím? 15 minút?
-Počula si. A pohni si. 

Drzo sa uškrnul a odišiel. Karma. Pomyslela som si a vstala som z postele. Rýchlo som na seba hodila niečo slušné, urobila som si rannú hygienu a skultúrnila som svoju tvár a vlasy. Na to že som celý večer preplakala, moje oči vyzerali solídne. Chodbou som sa vliekla čo najpomalšie. Keď už som stála pred dverami, kde na mňa už určite všetci čakali, povzdychla som si. 

-Kingová. 

Zašepkala som a hrdo som zdvihla hlavu. Nakráčala som do miestnosti a posadila som sa za vrch stola. 

-Dobre, o čo ti ide? 
-Našli sme tvoju mamu. 
-Prosím? A to si mi nemohol povedať včera?!

Zvýšila som hlas. Zrejme nečakal že budem až takáto nahnevaná.

-Mala si prácu. Preto som sa rozhodol zvolať stretnutie. 
-Fajn.. Povedz mi všetko čo vieš. 

Oprela som sa a založila som si ruky na hrudi. 

-Našli sme ju včera.. Ležala na zemi v jednej uličke. Zrejme ju vypočúvali, nič si nepamätá a má len povrchové poranenia. Nemusíš sa o ňu báť. Bohužiaľ, museli sme jej povedať pravdu o tebe.. a budete to musieť bývať obe. 
-Toto.. už je moc.. Kde nájdem mamu? 
-Nemocničné krídlo. 

Prudko som sa zdvihla zo stoličky a rýchlim krokom som odišla aj napriek tomu, že Thomas chcel ešte niečo povedať. Hneď ako som za sebou zavrela dvere, rozbehla som sa. Nevedela som odkiaľ poznám cestu, ale presne som vedela kade ísť. Nepýtala som sa ľudí či môžem, ja tam môžem predsa všetko. Otvorila som dvere izby číslo 81. Mama ležala na posteli. Bola pri vedomí. Keď ma zbadala, široko sa usmiala. 

-Alice.. Všetko mi povedali.. som taká hrdá. 
-Ja viem, ja viem.. Mami, ako vyzerali? 
-Nepamätám sa.. Viem len že jedna bola žena.. Spod masky jej trčal prameň blond vlasov. A zdalo sa mi že mala trochu modrý melír. Ale nie som si istá. Viac ti povedať neviem.. nič si nepamätám.
-Dobre.. to stačí. Neboj sa, už ti nikto neublíži. Nedovolím to. 

Chcela som jej povedať, že si ich nájdem. Ale nebola som si istá o tom, či vie aj o tom že som zabíjala. Chvíľu sme tam s mamou len tak sedeli, pýtala sa ma otázky ohľadom Aikardu a ja som jej na všetko odpovedala. Po dvoch hodinách som sa s ňou rozlúčila a vydala som sa hľadať Sebastiana. Po ceste z nemocničného krídla som mu zavolala. 

-Ahoj, čo potrebuješ? 
-Do mojej izby, hneď.

Nečakala som na odpoveď a zložila som. Keď som prišla pred dvere mojej izby, už ma tam čakal. 

-Všetko vysvetlím, poď dnu. 

Zavrela som dvere a pohodlne som sa usadila na posteľ. Potľapkala som po perine, aby si sadol vedľa mňa. Na nič nečakal a sadol si.

-Povedz, chcel by si zažiť dobrodružstvo? 

Zreničky sa mu rozšírili.

-A-ako to myslíš? 
-Nemysli na zvrhlosti idiot. Myslím, dobrodružstvo.. menšia akcia mimo Aikardu. 
-Aha.. no.. chcel. 
-Výborne. Máš výcvik za sebou že?
-Mám ale ešte sa zdokonaľujem. 
-Dobre. Zabijeme jednu blondínku. Ideš do toho? 

Chcel niečo povedať ale slová sa mu zasekli v krku. Zavrel ústa a neveriacky na mňa hľadel. 

-Dobre zabijem ju ja. Ale potrebujem pomoc, keby ich bolo viac. 
-No.. Prečo nie. Čo urobila?
-Zlá strana, zmlátila moju mamu. 

Prikývol akože chápe, ale nevyzeral tak. 

-Viem že keď opustím zámok, pôjdu po mne. A niečo mi hovorí že to bude práve ona. Takže pôjdeme na tajno do mesta. 
-Uhm.. dobre.. chápem. A čo keď zabijú oni mňa?
-Tak budeš mŕtvy nie? 

Zasmiala som sa ale on zrejme nepochopil. 

-Nedovolím im to.. nie znova.. 

  --There's no way someone who can't even protect himself can protect anyone else, is there?--