Time Out

15

Ráno som sa zobudila, a uvedomila som si že som v Aikarde.  Posadila som sa a rozhliadla som sa.  Sebastiana som nikde nevidela, no periny po ňom stále voňali. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala som sa. Hodiny ukazovali čas obeda. Dotrepala som sa do kúpeľne a dala som sa dokopy. Spokojná so svojim vzhľadom som vyšla z izby. Samozrejme, ľudia na chodbe sa mi zdravili a pýtali sa či nepotrebujem pomoc. Len som krútila hlavou a hľadala som Sebastiana. Alebo možno Thomasa. V strede prázdnej chodby som zastavila a pozerala som sa na obraz na stene. Bola tam paní, ktorá mi dala schopnosti. Tá ktorá mi otočila život hore nohami.Tá kvôli ktorej je Mark po zemou. Na líci som cítila slzy, no neobťažovala som sa zastaviť ich. Bolo len otázkou času kedy ma niekto nájde a tak som nebola prekvapená keď som z konca chodby počula hlas.

-Alice? Už si hore? A čo tu vôbec robíš?

Utrela som si slzy a sklonila som hlavu. Muselo to vyzerať zaujímavo. Dievča so zlomenou nohou na vozíku plače v strede chodby. 

-Hľadala som ťa.
-Mala si ma zavolať. 
-To že mám zlomenú nohu neznamená že ťa nemôžem nájsť aj sama.

Silene som sa zasmiala. Thomas sa na mňa skúmavo pozrel a pochopil že niečo nie je v poriadku. 

-Čo sa deje? 

Ukázala som na obraz. Nemala som chuť mu klamať. 

-To sa deje.

Pozrel sa na portrét a chvíľu premýšľal. Konečne pochopil čo tým myslím a objal ma. 

-To bude všetko v poriadku uvidíš. Ja ťa neopustím. 

Nehybne som sedela zatiaľ čo on ma objímal. 

-Ehm.. prepáčte stratil som sa. Oh.. to ste vy?

Obidvaja sme sa pozreli smerom odkiaľ prichádzal hlas. Sebastian. 

-Kam potrebuješ ísť?
-Do svojej izby. 

Povzdychla som si. 

-Dobre poď. Thomas, za chvíľu pôjdem domov. Vysvetlil si mu ako sa odtiaľto dostane?
-Áno, áno. 

Pohľad mal uprený do zeme. Postrapatila som mu vlasy a spolu so Sebastianom som odišla. 

--Doma--

Thomas sa vrátil so mnou. Celý čas si kontroloval ruksak a nechcel mi povedať čo v ňom má.

-Je to prekvapenie. Budeš nadšená!

Oči mu žiarili zakaždým keď to opakoval. Keď už som sedela na posteli a on vedľa mňa, konečne vybral to prekvapenie. Bola to malá nádoba s priezračnou tekutinou.

-Čo je to?
-Zháňal som to dlho ale konečne to mám. Do pol hoďky budeš môcť behať tak ako pred tou nehodou. 
-To ma akože nejak záázračne uzdraví ak to správne chápem. 
-Áno presne tak. 

Zobrala som si to do rúk a otvorila som to.

-Vypiť? 
-Áno.

Poslúchla som a všetko som vypila. Spýtavo som sa pozrela na Thomasa no ten neodpovedal. Ani nemusel. Pod sadrou som cítila šteklenie a miernu bolesť. 

-Není to vážne zranenie takže za chvíľu už budeš normálne chodiť. 

Jediným pohybom ruky sadru rozbil. 

-To si upraceš ty. 
-Tss... 

Vstal a išiel po vysávač. Ja som sa pozerala na svoju nohu a čakala som na niečo ako jasné svetlo. No nič také sa nestalo. Šteklenie prestalo a ja som skúsila pohnúť s nohou. Šlo to ťažko.

-Asi to budem musieť rozhýbať však?
-Áno ale nepotrvá to tak dlho ako po bežnom uzdravení.

Pustil sa do upratovania a ja som sa snažila chodiť. Zo začiatku mi to moc nešlo, no po desiatich minútach som chodila vcelku normálne. Zobrala som mobil a napísala som Sebastianovi. 

-Počuj. Nešiel by si si zahrať?
-Ale veď tvoja noha..
-Uvidíš. Za pol hoďku na ihrisku? ^^
-Dobre. :)

Prezliekla som sa do šortiek a čierneho tielka. 

-Ideš aj ty?
-Nebudem rušiť. 
-Neboj už si dám pozor. 

Zaškeril sa a zmizol v záplave svetla. Pokrútila som hlavou a veci som si nahádzala do vaku. V kúpeľni som sa trošku namaľovala a učesala som sa. Mame som nechala odkaz na linke a odišla som. Pomalým krokom som mierila na ihrisko a úsmev mi nemizol z tváre. Bola som tam skôr, no on tiež. Prekvapene sa na mňa pozeral. Všetko som mu vysvetlila.

-Bože.. nevedel som že aj také veci existujú.
-No ani ja. Ale môžme hrať basket!

Zasmiala som sa a zobrala som si loptu. Driblovala som na kôš a chcela som skúsiť dvojtakt ktorý ma naposledy učil. Zrazu sa predo mňa postavil a začal ma brániť. Snažila som sa ho obehnúť ale moje chabé basketballové schopnosti mi na to nestačili. Narazila som doňho a on ma chytil aby som nespadla. 

-To je nefér.
-Vieš čo je nefér?
-Hm?
-Že toto som chcel spraviť už dlho ale vždy sa to pokazilo. 

Chytil moju tvár do dlaní a priblížil sa ku mne. Na mojich perách som cítila tie jeho. Srdce mi začalo prudko biť a do očí sa mi vtisli slzy.