Time Out

22

Ráno ma zobudil budík. A hneď na to vletel do mojej izby Sebastian. 

-Vstávaj.
-Vstávam. 
-Nevyzeráš tak. 
-To si len myslíš.

Pomaly som zliezla z postele a nahlas som si zívla. Zo skrine som vybrala oblečenie a zavrela som sa v kúpeľni. Dala som sa dokopy ako každé ráno a otvorila som dvere. Rozhliadla som sa po izbe a na mojej, už ustlanej posteli sedel Sebastian. 

-No ty si zlatý. Máš veci? Ideme.
-Jasné, jasné..

Na chrbát som si dala katanu ktorú mi dal pre prípad núdze Thomas. Moli sme vyraziť. Z mojej izby sme sa premiestnili priamo do mesta. Nemala som tušenia čo ideme robiť ale vykročila som dopredu. 

-Hm, kam ideme? 
-No ja sa idem najesť. Nebudem bez raňajok. 

Sadli sme si do menšej kaviarne. Objednala som si wafle a Sebastianovi tiež. Protestoval, ale keď mu to čašníčka položila na stôl, oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu.

-Musíme takto chodiť častejšie. 
-Častejšie zabíjať? No fajn. 

Zasmial sa a prikývol. Očividne ešte nevedel čo ho čaká. Zadívala som sa naňho a v tom momente som si uvedomila do čoho som ho zatiahla. Nechcela som aby sa mu niečo stalo, no chcela som ho pri sebe. 

-Netráp sa. Nie som malé dieťa. Zvládneme to. 

Prekvapene som zažmurkala a až potom mi došlo že prečítal moje myšlienky. Prevrátila som očami.

-Nečítaj moje myšlienky. 
-Ty si prestaň predstavovať moju hlavu meter od môjho tela a možno prestanem. 

Zaplatila som sa postavila som sa na odchod. 

-Ja viem že oni prídu. Vedia že som v meste. Stačí len počkať kým sa objavia. 

Prikývol a išiel za mnou. Celý deň sme sa len prechádzali. Slnko pražilo a mne začínalo byť hrozné teplo. Sadla som si na fontánu a namočila som si nohy. Sebastian urobil to isté. Len sme tam sedeli a pozerali sme sa do priezračnej vody. Obidvaja sme boli ticho. Presne takto som to chcela. Zrazu som cítila na chrbte niečiu ruku. Nestihla som sa zachytiť a letela som do fontány. Sebastianov úsmev hovoril za všetko. Rýchlosťou svetla som ho stiahla k sebe. 

-Odkedy sa kráľovné hádžu do fontány?
-Tss.. od dnes? 

Hlavu som mu strčila pod vodu a nepustila som. Keď som ho pustila, ešte furt sa smial. 

-Idiot. 

Zasmiala som sa aj ja a vyliezla som z fontány. Jediné suché som mala topánky ktoré boli položené hneď vedľa fontány. Hodila som ich po Sebastianovi. Nestihol sa uhnúť a topánka ho zasiahla rovno do tváre. Začala som sa smiať a napriek tomu že ho to asi bolelo, tak aj on.

Začalo sa stmievať a my sme boli ešte furt mokrí. Prechádzali sme sa uličkami kde svietila len každá druhá lampa. Začala som sa cítiť divne. Nie preto že som sa celá mokrá prechádzala po meste. Pretože som vedela že sú nablízku. Zastavila som sa a Sebastian tiež. Počula som kroky a videla som siluetu. Z tmy vyletela malá dýka. Obidvaja sme sa uhli. Hneď na to sa začal ženský hlas smiať. Z mojej kľúčenky sa stal meč. Sebastian vytiahol zbraň a namieril na siluetu. Hneď ako som rozoznala blond vlasy, do ruky som zobrala aj katanu. 

-Ale no. Čo ak nechcem bojovať?
-Nikto sa nepýtal či chceš alebo nie. 

Pozrela som sa na Sebastiana a usmiala som sa.

-Kry ma. 

Rozbehla som sa k nej. Ani sa nepohla. No keď som chcela vyskočiť, niečo ma stiahlo dolu. Usmievala sa ako psychopat a v ruke držala... meč. Vytrhla som sa jej a odskočila som asi meter od nej. Znova som sa rozbehla. Prebehla som okolo nej, tesne som sa vyhla jej meču a katanou som jej zaryla do nohy. Počula som tiché zasyčanie. Rozbehla sa ku mne a zahnala sa mečom. Uhla som sa no na ruke som pocítila ostrú bolesť. Pozrela som sa na svoje plece. Mala som tam hlbokú ranu z ktorej šla krv ešte červenejšia než sú moje vlasy. Pohľad mi padol na dýku v jej ruke. Zrazu som to už nebola ja. Niečo vo mne kričalo a ja som to nechala ovládať ma. V otočke som jej oplatila tú ranu na pleci. 

-Vydržím kľudne celý deň.

Každú sekundu mala na tele novú ranu. Opakovala som to dokým neležala na zemi. Lapala po dychu, v očiach mala bezmocnosť a nie šialenosť. Zrazu som pocítila bolesť v nohe. Kolená sa mi podlomili, pozrela som sa na ňu. Z posledných síl mi vrazila dýku do nohy. 

-Ty kurva blonďatá. 

Pozrela som sa na Sebastiana ktorý už stál vedľa mňa. Díval sa na ňu s takou istou nenávisťou ako ja. Zdvihol ruku v ktorej držal zbraň a namieril na ňu. Nezaváhal ani sekundu a vystrelil. Guľka letela do stredu jej čela. 

-Hm. Pekne. Toto by som do teba nepovedala. 
-Celý čas som tu len stál. Nechcem vyzerať neschopne. 
-Ach ty.. Musím zavolať Thomasovi nech to ide niekto odpratať. 
-Zabije ťa. 
-Čo už.

Thomas po mne kričal už v telefóne ale poslal tam ľudí. Premiestnili sme sa naspäť do Aikardu. Celá od krvi som kráčala po chodbe do mojej izby. Krívala som, bolela ma ruka, no žila som. Do izby za mnou dobehol Thomas. Keď som sa osprchovala, všetko mi ošetril. 

-Bože ty si tupá... mohlo sa ti niečo stať. 
-Vedela som že by si ma nepustil..
-Máš pravdu, nepustil. 

Pritiahol si ma k sebe a silno ma objal. 

-To bolí. 
-Em, prepáč. 

Zasmiala som sa.  

-A máš šťastie že sa niečo nestalo Sebastianovi. 
-Keby mu niečo urobila, zomrela by brutálnejšie. 

Prevrátil očami. Nechal ma v izbe samú aby som si oddýchla, aj keď unavená som nebola. Nebola som dlho sama. Do izby bez pozvania vošiel Sebastian. 

-Bolo to brutálne. 
-V akom zmysle?
-Úžasné. 
-Hovoríš ako keby si ma nepoznal. 

Ležala som so zavretými očami na posteli a usmievala som sa. 

-Nie že by ma bavilo zabíjať ľudí, ja som len niečo ako karma. 

  -I'm not going to protect you by being your shield or armor, but I'll be the dagger hidden below your pillow.-