Time Out

14

Týždeň ubehol ako voda a ja som si konečne mohla ľahnúť do svojej postele. Thomas aj Sebastian ma navštevovali. Thomas mi nosil úlohy a chodil so mnou do Aikardu. No na druhú stranu Sebastian ma zabával aby som sa nenudila. Každý týždeň som chodila ku doktorke a podobne. Konečne som zdola počula zvonček a otváranie dverí. O chvíľu už predo mnou stál Sebastian s úsmevom na perách. Sadol si vedľa mňa a objal ma. 

-Hm no ako? Kedy si budeme môcť ísť zahrať? 
-To neviem.. dúfam že čoskoro. 

Poťukala som po sadre na ktorú sa mi podpísali "kamaráti" čo ma boli pozrieť. 

-Škoda.. už mi to celkom chýba. A to sme spolu hrali raz. 
-Dva krát ak počítaš to ako si ma učil hádzať. 

Ľahla som si a pozerala som sa naňho. On na mňa. Bol bližšie. A bližšie. A potom sa otvorili dvere a moja mama vošla do izby so sušienkami a vodou. Nič si nevšimla a s úsmevom to položila na stôl. 

-Aby ste mi tu nehladovali. Dúfam že si sa už učila Alice. 
-Áno neboj. 
-Dobre teda tak už nebudem rušiť. 

Popravde som zošity ani nevidela. Mama za sebou zavrela dvere a Sebastian sa zasmial. 

-Takže si sa už dnes učila čo? Nevyzerá to tak. 
-No dnes nie.. Ale predošlé dni áno!

Celý deň som pozerala telku, bola som na notebooku alebo som čítala. So zlomenou nohou sa toho moc robiť nedá. 

-Tak keď odídem, začneš sa učiť. Jasné?

Otrávene som sa naňho pozrela, no prikývla som. Ľahol si vedľa mňa a začal prepínať kanály na telke. Ruky sa nám znova stretli, no ja som ju odtiahla a napravila som si vlasy. Nemohla som dovoliť aby sa stalo to čo predtým. Mark. Myslela som naňho od nášho prvého stretnutia. A to že som sama seba presviedčala že to tak nie je.. bola lož. Veľmi dobre viem že naňho furt myslím. Akokoľvek si to zakazujem, nejde to. 

-Hm hovorila si niečo?
-Ehm.. nie?
-Prečo som počul niečo o tom že na niekoho furt myslíš.
-Ah to... čo? Ako si to mohol počuť? 
-To sa pýtam ja teba.

Prudko som sa posadila a pozrela som sa naňho. Celého som si ho premerala. Skontrolovala som jeho myšlienky a schmatla som ho za ruku. Keď som mu prešla po zápästí, objavila sa tam hviezda.

-Ty...
-Ja mám také schopnosti ako ty?
-Vyzerá to tak. 

Nadšene sa na mňa usmial a prezeral si svoje zápästie. 

-Je to prvý krát čo sa ti to stalo?
-Hm áno. Jednoducho som chcel vedieť na čo myslíš.. a počul som to. 
-Kur.. eh no nič. Najbližšie ťa so sebou zoberiem do Aikardu. 

No je na čase znova si vytvoriť štít aby mi nikto -hlavne on- nemohol čítať myšlienky. Zavrela som oči a predstavila som si okolo seba pevný štít. Ľahla som si no nemohla som byť v kľude. Ako je možné že o tom nevedel? 

-Počuj, možno bude najlepšie ísť hneď teraz. Zavolám Thomasovi. 

Schmatla som telefón a napísala som Thomasovi aby okamžite prišiel. O chvíľu už stál v mojej izbe a so strachom v očiach na mňa hľadel. 

-Čo sa stalo?!

Ukľudnila som ho a vysvetlila som mu situáciu. Prekvapene sa díval na Sebastiana. Skontroloval aj jeho ruku a prikývol. 

-Ideme.

Pomohol mi dostať sa na vozík a premiestnili sme sa do Aikardu. Sebastian sa prekvapene rozhliadal okolo seba. Očividne sa mu to páčilo. 

-Okej poďme do konferenčnej miestnosti. A zavolaj Rosalie.

Pozrela som sa na Thomasa a ten vytiahol telefón. Keď sme prišli do konferenčnej miestnosti, Rosalie tam už sedela.

-Vitajte.

Vyčarila široký úsmev. Posadali sme si okolo stola a začali sme riešiť Sebastiana.

-Dobre. Thomas, zvládol by si ho učiť?
-No..

Ani sa na Sebastiana nepozrel. 

-Dobre. Keďže si nepamätáš že by si mal nejaký sen ako Alice tak.. asi to máš od narodenia. Je to možné. Nezdá sa ti že je tvoja mama občas divná?
-Moja mama už nežije. 

Prekvapene som sa naňho pozrela. To som o ňom nevedela. 

-Tým sa to vysvetľuje. Musela vedieť že tie schopnosti budeš mať. Moja posledná otázka je, budeš tu bývať alebo?
-Nie. Ale môžem tu občas prespať. 
-Jasné. Thomas ti ukáže tvoju izbu. 

Obaja vstali a odišli. Rosalie sa stále usmievala.

-Chodíte spolu?
-Nie. Sme len kamaráti. 
-Nevyzeralo to tak. Neustále sa na teba tak zasnene díval. Nešlo to prehliadnuť. 

Zasmiala som sa. Ja som si to nevšimla. Pozorovala som kvety na stole, ako keby na mňa mali každú chvíľu žmurknúť. 

-Idem do izby ak už nič nepotrebuješ. 

Vstala som a sadla som si na vozík. Išla som smerom ku dverám.

-Aj Thomas sa tak na teba díval.. Nie už nič nepotrebujem.

Zastala som. Thomas?  Pokrútila som hlavou a vyšla som z miestnosti. Prešla som pár chodieb ktoré vyzerali úplne rovnako, až na obrazy visiace na stenách. Odomkla som veľké dvere na mojej izbe a vošla som. Izba bola uprataná ako vždy. Vyštverala som sa na posteľ a spokojne som oddychovala. Netrvalo dlho a na dvere mojej izby niekto klopal. 

-Áno? 

Do izby vošiel Sebastian. 

-Thomas mi ukázal tvoju izbu. 

Prikývla som a pobúchala som po perine aby si vedľa mňa ľahol. 

-Môže byť? Máš nadprirodzené schopnosti.
-Môže byť..

Ruky sa nám znova stretli. Preplietol si prsty s tými mojimi a hviezdy na našich zápästiach žiarili.