Time Out

23

--Ráno--

Celú noc som spala ako zabitá. Nikto sa ma neunúval zobudiť takže som sa ako inak zobudila o desiatej. Dala som sa dokopy, hodila na seba niečo pohodlné a vyšla som z izby. Nemala som tušenia kam ísť a koho hľadať. Cestou som napísala Thomasovi. O chvíľu už kráčal s vážnym výrazom oproti mne. No len čo som naňho vycerila zuby, tvár mu zmäkla a usmial sa aj on. 

-Dnes máš voľno tak si rob čo chceš. Teda, v rámci možností. Palác neopúšťaj. 
-Ts. Možno. Donesieš mi raňajky? 

Nahodila som psie oči. Chvíľu tam len stál a díval sa na mňa ale nakoniec prikývol. S úsmevom som odkráčala na terasu kde som čakala na jedlo. Kde je asi Sebastian. Na chvíľu som sa zamyslela ale to už mi Thomas niesol raňajky. Vďačne som sa usmiala a on sa posadil vedľa mňa. 

-Tak čo máš dnes v pláne?
-Asi len oddychovať. Na jeden deň môžem zabíjanie nechať tak že..

Nervózne sa zasmial. Očividne ten vtip nepochopil. 

-Nie naozaj. Dnes si oddýchnem. Keby ste ma hľadali, som v izbe. 

Raňajky už o niekoľko minút ležali v mojom žalúdku a ja som kráčala do izby. Oproti mne zrazu kráčala biela hlava. Vyčarila som úsmev a už z diaľky som mu kývala. 

-Sebastian!
-Alice?
-Kam ideš?
-Najesť sa. Hm čo ty?
-Dnes to zakempím v izbe. 

Chápavo prikývol a zasmial sa. Povedal že ma príde pozrieť a odišiel. To bola dosť.. nudná konverzácia. Nejak som to dostala z hlavy a sadla si na posteľ. Premýšľanie čo idem robiť mi zabralo dobrú pol hodinu. Nakoniec rozhodla únava a lenivosť. Na tvár som si dala masku, vlasy zapla do drdolu a zapla telku. Môj prst opakovane stláčal to isté tlačítko na ovládači, pretože v telku nešlo nič normálne. Prevrátila som očami a nespokojne sa zosunula po vankúšoch na posteli. Keby tak mohla prísť Sarah. Určite by sme sa nenudili. Lenže ona schopnosti nemá. A po dnešnom rozhovore mi je blbé zavolať Sebastiana. Thomas má určite veľa práce. 

-Pane bože ja nemám kamarátov. 

Zasmiala som sa sama pre seba. Možno bude predsa len dobré vedieť prečo bol Sebastian taký. Že by tá situácia spred pár dní?  Pri tej myšlienke sa mi rozbúšilo srdce. Zdvihla som telefón a vytočila som jeho číslo. 

-Príď. 

Hneď som zložila. Načo mu dávať čas na námietky? No stuhnutá tvár mi pripomenula masku, ktorá tam bola už dosť dlho. Vletela som do kúpeľne a všetko to zmývala. Na tvári mi to zanechalo pocit čistoty a sviežosti. Moje kroky viedli naspäť do izby kde už stála biela hlava. Na chvíľu som stuhla.

-Ahoj... sadni si.

Nič nepovedal, len urobil čo som povedala. Neisto sa na mňa díval a ja som len znova prepínala kanály v telke. 

-Dobre.. čo sa stalo? Prečo sa tak bojíš, hanbíš .. ja neviem čo ti je. 

Zreničky sa mu zväčšili a pozrel sa na mňa. Vyzeral ako roztrasená čivava. Trocha väčšia čivava. 

-Neviem čo máš na mysli. 

Odvrátil pohľad. 

-Dobre vieš čo mám na mysli tak už hovor. Len to naťahuješ Sebastian. 
-To minule... 

Mohla som si to myslieť. Usmiala som sa sama pre seba. No mrzelo ma to, že mu nemôžem nič sľúbiť a povedať mu možno to všetko čo chce on povedať mne. A čo ak mi vlastne nechce nič povedať? Čo ak nechcel aby sa to minule stalo? Skrat? Namýšľam si. 

-To ťa tak vykoľajilo? Prepáč. 
-Tak trocha. Ale som rád. 
-Rád? Prečo?

Začal sa červenať. Nenamýšľam si? Som rada? 

-Neľutujem to. Ale viem ako sa cítiš.. 

Nie nevieš. Začala som sa hrať s obliečkou.  Všimol si aká som nervózna a napriek tomu sa ku mne priblížil. No neurobil nič iné, len ma objal. Pritúlila som sa k nemu. Jeho vôňa ma upokojovala. 

-Keď budeš pripravená, rád si to zopakujem. 

Zasmial sa a ja s ním. Natiahla som sa k jeho perám a krátko ho pobozkala. Bola to sekunda. Všetko bolo v poriadku, žiadna bolesť, spomienky.. nič. Donútilo ma to usmiať sa. 

-Ako to mám brať?
-Zatiaľ... popravde nijak. Musím si to všetko urovnať. 
-V poriadku. Mal by som už ísť. Mám ešte nejakú prácu. 
-Uhm. Tak ahoj. 

Ešte ma silno objal a už za sebou zatváral dvere. Vrátila som sa do pôvodnej pozície. Aj napriek tomu že jeho návšteva bola krátka, zdvihlo mi to náladu. Nakoniec som našla aj dobrý film a zvyšok dňa som sa váľala v posteli. Sem tam ma vyrušil Thomas aby ma skontroloval. Ako keby som bola malé dieťa. Keď ma prišiel neskoro večer skontrolovať a ešte som nespala, prísne sa na mňa pozrel ale sadol si vedľa mňa. 

-Ehm.. ako to povedať... nešla by si so mnou zajtra niekam? Pozývam..

Jemne sa začervenal no stále sa mi díval do očí.