Time Out

18

Ďalšie ráno som sa zobudila v mne neznámej izbe. Matne som si spomínala čo sa stalo. 

-Sebastian?!

Zakričala som a hneď som to oľutovala. Tupá bolesť hlavy ma prinútila sklapnúť. Znova som si ľahla a čakala som kedy príde. V chodbe sa ozývali kroky a jeho tichý hlas. 

-Tu máš tabletku. No a vodu samozrejme. 
-To je tvoja posteľ?
-Áno. 
-Ehm..
-Spal som na gauči. 

Prehltla som tabletku proti bolesti a pomaly som vstala. 

-Určite nechceš ostať ležať? 
-Aj tak by som sa musela zdvihnúť. 

Pokrútil hlavou a zaviedol ma do obývačky. Oproti jeho izbe tam bolo až moc svetla. Mala som pocit že mi vybuchne hlava. Pošúchala som si oči. 

-Mmm fajn. Kde má tvoja sestra kozmetiku? Musím sa dať dokopy. 
-Vyzeráš.. fajn..
-Tak určite. Hovor. 

Zo Sarinej izby mi doniesol taštičku so šminkami a zaviedol ma do kúpeľne. Dala som si sprchu. Obliekla som sa do starých vecí a namaľovala som sa. Ústa som si vypláchla ústnou vodou a učesala som sa. 

-Mno žiadna sláva...

Zamrmlala som. Vyšla som z kúpeľne a zbadala som Sarah. Úplne rozbitú Sarah. 

-Moja... kde si bola celú noc?
-Boh vie. Zobudila som sa u nejakého chalana. Ale v pohode. Ja to dnes dospím. 
-Požičala som si kozmetiku. Máme rovnaký odtieň. 

Chápavo sa usmiala a odšuchtala sa do izby. Vrátila som sa za Sebastianom.

-Stáva sa to často?
-Už sa to stalo rutinou. 
-Aj tak je fajn.

Uchechtol sa a venoval sa obedu. 

-Bože Thomas ma zabije. 
-Tomu ver že hej. Pôjdem s tebou. 
-Ja si to s ním vyriešim sama. 

Najedli sme sa a ja som musela odísť. Ísť po opici do Aikardu nebol najlepší nápad. Všade to žiarivé svetlo, ani kúsok neosvetleného miesta, nerobilo mi to dobre. Zavolala som Thomasovi no nedvíhal mi. Zamierila som do jeho izby. Bolo zamknuté. Mal tú smolu že môj kľúč odomkne všetky dvere. 

-A vraj ti mám zavolať keby dačo. Nedvíhaš!

Sadla som si vedľa neho na posteľ. Sedel tam a pozeral do zeme. Nevyšiel z neho ani hlások.

-No tak.. čo sa deje?
-Ty sa deješ..

Zamumlal. Myslela som že zle počujem. Thomas bol ku mne vždy milý, pozorný a staral sa o mňa ale.. Takto..

-Prosím?
-Ty si ma počula.

Cítila som ako mi červeň stúpa do líc a dlane sa mi začali potiť. Pritiahla som si ho do objatia no on sa dotiahol. Nechápavo som sa naňho dívala, nič nehovoril. 

-Čo...

Nestihla som dopovedať pretože ma prerušil.

-Keby si vedela čo to so mnou robí. A keď sa už neudržím, budeš na vine ty. 
-Ja..?
-Chováš sa ako keby si ku mne niečo cítila a pri tom obidvaja vieme že to tak nie je.
-Samozrejme, ja som na vine všetkému. V poriadku. 

Odvrátila som od neho pohľad a zdvihla som sa na odchod. Thomas ma schmatol za ruku.

-Pusť ma!

Tentokrát som kričala a on ma poslúchol. Odkráčala som z jeho izby a tresla som za sebou dverami ako to mám vo zvyku keď som naštvaná. Chodbami som šla rýchlosťou svetla a zastala som až pri mojej izbe. Vletela som dnu a šmarila som sa na posteľ. Rozhodla som sa spať aby som sa zbytočne nestresovala. 

--Neskôr--

Strhla som sa zo spánku. Nepríjemný pocit ktorý nechcel prestať, prúdil v mojom tele spolu s mojou krvou. Thomas. Neviem prečo ma napadol práve on. Bežala som do jeho izby, no nebol tam. Predstavila som si ho do najväčších detailov. Zašepkala som jeho meno a dúfala som že to bude fungovať. Keď ma zalialo zlaté svetlo, uľavilo sa mi. No to hneď vystriedal strach. Stála som síce vedľa Thomasa, no oproti nám stáli dvaja chlapi. Celý v čiernom. 

-Prečo si tu?
-Nemyslel si náhodou na mňa?

Zdesene sa na mňa pozrel. 

-Áno. 

Zašepkal a ja som sa jemne usmiala. Všetci mali v rukách nejaké zbrane, len ja som bola odveci. 

-Princeznička prišla na pomoc?

Zachechtal sa jeden z chlapov. Prevrátila som očami. Thomas mi strčil do ruky jednu zo svojich zbraní.

-Ale ja som mala výcvik s mečom.

Zašepkala som. Pištoľ som v ruke držala pár krát, a vôbec mi to nešlo.

-Predstav si meč.

Urobila som ako povedal. O chvíľu som už v ruke cítila rukoväť môjho špeciálneho meča. Usmiala som sa. 

-Takže meč hej? Bude mi ťa možno trochu ľúto. 

Obidvaja sa škerili. Na mojej tvári sa tiež objavil úsmev. S mečom som si verila. 

-Kry ma. 

Šťuchla som Thomasa a rozbehla som sa. Musela som vyzerať len ako rozmazaná šmuha. Počula som výstreli. Sústredila som sa na guľky ktoré leteli priamo na mňa. Ľahko som sa uhla a usmiala som sa sama pre seba. Preletela som okolo nich ešte rýchlejšie, pričom som jednému poriadne zarezala do nohy. Zastala som za druhým ktorý o tom očividne nevedel. Meč som mu priložila ku krku a do ucha som mu zašepkala:

-Šach mat. 

A rozosmiala som sa. 

-Pohni sa a rozrežem ti hrdlo. 

Druhou rukou som mu vyrazila pištoľ z ruky. Bola som na seba hrdá. 

-Alice.. doraz ho. Musíš. 
-Ale..
-My sme tí dobrí.. a likvidujeme zlých.. musíš. 

Vydesene som sa naňho pozrela. Chlap ktorý mal pri krku môj meč sa zasmial. 

-Dievčatko sa ma bojí zabiť.. To špáratko ktoré som zarezal uňho v obývačke sa o to aspoň pokúsilo. 

V tej chvíli som prestala dýchal. Mečom som mu zaryla do hrdla a potiahla som. Chlap sa zložil na zem. Z jeho krku sa valila krv. Dívala som sa naňho bez kúsku ľútosti. Ruky sa mi netriasli, cítila som len čistú nenávisť. Postavila som sa nad neho. 

-Skap. 

Zašepkala som.