Time Out

16

Rozbehla som sa preč. Nie domov. Nie do Aikardu. Nikam. Proste som bežala tak rýchlo aby ma spomienky na Marka nemohli dohnať. No tie ma dohnali a ja už som zrýchliť nemohla. Bolo to ako keby boli ku mne pripútané. Zastala som v strede ulice. Okolo mňa prúdili davy ľudí rovnako ako myšlienky v mojej hlave. Stále prichádzali nové a nové myšlienky a nezastavovali sa. Obzrela som sa no nikoho známeho som nezahliadla. Ešte to by mi chýbalo aby ma tu niekto videl.

-Alice?

Kurva

-Hm.. ano?

Pomaly som sa otočila a za mnou stála Nancy. Úplne iná. Iné vlasy, iný make up iné oblečenie. 

-Dlho sme sa nevideli.. kde si celý čas bola?
-Ehm no.. stalo sa toho veľa. 
-To som si všimla.. No ja už pôjdem. Mám stretko s babami. 
-Akými? 
-Nepoznáš. Tak sa maj. 

Vyčarila falošný úsmev a zmizla. Toto už nebola stará Nancy. Stratila som toľko ľudí.. Znova sa mi natlačili slzy do očí. Zaliezla som medzi obchody a zašepkala som:

-Aikard

V izbe som sa zamkla a zvalila som sa do postele kde som už slzy definitívne neudržala. Vankúšom som si prikryla tvár a všetky emócie ktoré vo mne boli sa dostali na povrch. Niekto sa pokúšal dostať do izby. Zadržala som dych aby som prestala plakať.

-Alice? Si tam? 

Thomas klopal na dvere no ja som bola ticho. Bála som sa pohnúť aj prstom len aby nezistil že som tam. 

-No tak ja som ťa počul..

Mávnutím ruky som dvere otvorila. Nemalo zmysel predstierať že izba je prázdna.

-Na rovinu čo sa stalo?

Zavrel dvere a sadol si ku mne. Jemne mi utrel slzy a povzbudivo sa usmial. 

-To ty teraz nerieš.. 
-Mám na teba dávať pozor. Musím vedieť čo sa stalo. A k tomu som tvoj kamarát..
-Keď ti raz poviem že to nemáš riešiť tak to nerieš. A to je rozkaz Thomas..
-Ale kamarátovi rozkaz dať nemôžeš. 

Prevrátila som očami. Nemala som chuť na tieto reči a nemala som chuť na žiadne reči. Potrebovala som to upokojujúce ticho. Položila som si hlavu na jeho plece a on si ma pritiahol do objatia. Hladil ma po vlasoch no nehovori nič. Presne to som potrebovala. Srdce sa mi upokojilo, myšlienky ustali a plač tiež. Odtiahla som sa a jemne som sa usmiala. 

-Ďakujem..
-Za nič.. Keď mi budeš chcieť povedať čo sa stalo.. Budem tu.
-Ja viem... asi by som už mala ísť. 
-Dobre. Kedykoľvek zavolaj. 
-Jasné jasné. Ahoj. 

Naposledy som sa naňho usmiala a zalialo ma to známe žiarivé svetlo. Ocitla som sa na mojej posteli. Počula som ako sa dole zatvárajú dvere. 

-Ali! Som doma!

Mama zakričala a ja som sa zasmiala nad mojim načasovaním. Otvorila som notebook a prihlásila som sa na Facebook. Nová správa od Sebastiana.

-Alice čo sa deje? Urobil som niečo zle?

Neodpísala som. No on napísal znova.

-Alice..
-Len zlé spomienky.. Nič si neurobil zle :)
-Určite?
-Určite. 

Prišla mi nová žiadosť od.. od Sarah Whiteovej? A v priateľoch Sebastian. Mohla by to byť jeho sestra? Prijala som to a hneď mi napísala.

-Ahoj.. Sebastian mi ťa dosť spomínal.. Opísal ťa ako super babu.
-Ehm no.. díky. Ty si jeho sestra?
-Áno.. nespomínal ma?
-Myslím že nie.
-Zmrd. Večeru si varí sám.. Počuj.. neskočili by sme von? 
-Jasné.. zajtra sa dohodneme. Ja už idem :)

Zaklapla som notebook. V mojej izbe sa začalo objavovať svetlo.

-Niéé Thomas... 

Zakňučala som a hodila som do svetla vankúš. 

-Kiež by to bol Thomas však..

Prudko som sa posadila a pozrela som sa Sebastianovi do očí. 

-Pre krista nemôžte do mojej izby chodiť ako sa vám zachce. Vypadni.
-Nemôžem vypadnúť pokiaľ sa nedozviem čo sa stalo. 
-Nič sa nestalo.. stačí? Vypadni.

Ignoroval ma a sadol si vedľa mňa. Naklonil sa ku mne.

-Niečo.. sa.. stalo.. A ja chcem vedieť čo. 
-Nič.

Odtisla som ho a sadla som si ďalej. Celého som si ho prezrela no zastavila som sa na očiach. Boli plné ľútosti. Nedokázala som sa do nich pozerať tak som začala hypnotizovať perinu.

-Vieš čo mi to robí.. keď nie som s tebou..?
-Odkiaľ by som to mala asi tak vedieť?

Drzo som odpovedala no do očí som sa mu stále nedívala. 

-Nepoznám ťa dlho no... zbláznim sa..
-Nepoznáš ma. Nevieš nič.
-Tak mi to povedz..

Nemala som chuť mu začať rozprávať o mojom mŕtvom priateľovi a o tom ako som prišla o svoju jedinú pravú kamarátku a na koniec o tom že mám chuť ho objať no bojím sa ho čo i len dotknúť pretože tie spomienky sú ako tŕnie ktoré ma bodne zakaždým keď sa pokúsim byť naozaj šťastná. 

-To je na dlho. 
-Mám čas.
-Ale ja nie.
-Očividne áno. 
-Nie. 
-Tak už hovor.
-Nie. 
-Dobre. Tak potom tvoje ústa zamestnám inak. 

Kým som si uvedomila význam tej vety, jeho pery boli na tých mojich a ja som sa nemohla nijak brániť. Nemala som na to sily. Bolo to.. jemné.. akoby sa bál že mi ublíži. Na chvíľu sa odtiahol a spýtavo sa na mňa pozrel. Tŕnie ma bodalo všade, bolelo to, hrozne to bolelo, no ja som si ho pritiahla a bozk som mu opätovala. Cítila som ako sa mi usmial na perách. Bozky presunul na môj krk. Tŕnie sa okolo mňa obmotalo a stiahlo. Odtiahla som sa. 

-Ja.. prepáč.. nemôžem. Mal by si ísť..
-Len ak mi zajtra povieš čo sa stalo. 
-Dobre dobre len už choď.

Prikývol a zdvihol sa. Zakývala som mu a on zmizol. Konečne som si vydýchla. Prečo.. prečo.. prečo..