Time Out

12

Ráno ma zobudil budík a slnko čo mi svietilo rovno do očí. Perinu som si pretiahla cez hlavu a nespokojne som mrmlala. No vtedy mi došlo že idem so Sebastianom von. Z postele som vyletela rýchlosťou svetla a zavrela som sa v kúpeľni. Dala som si viac make-upu než zvyčajne, vyžehlila som si vlasy a obliekla som si obtiahnutý crop top a normálne šortky. Spokojne som sa zadívala do zrkadla a usmiala som sa na svoj odraz. Schmatla som Vans vak a zopár vecí a bežala som dolu schodmi. Raňajky som vynechala a miesto nich som si zobrala jablko. Mama nebola doma ako zvyčajne tak som sa len obula a vyrazila som. Spokojne som kráčala smerom ku ihrisku a už z diaľky som videla jeho biele vlasy. Pridala som do kroku.

-Sebastian!

Zasmiala som sa a objala som ho. 

-Alice.

Pevne ma objal. Podal mi loptu a ukázal na kôš. 

-Ohh ja sa budem len pozerať. 
-Pri mne v žiadnom prípade. 

Začal ma tlačiť bližšie ku košu a znova naň ukázal. Poslúchla som a hodila som. Lopta sa odrazila od obruče no v tom pribehol on a ešte v lete ju zachytil a zasmečoval. Zostala som stáť s otvorenými ústami zatiaľ čo on sa ešte stále držal obruče a visel nad zemou. Nevinne sa usmial a dopadol na zem.

-Robíš si prdel?

Zasmiala som sa a stále som sa naňho neveriacky dívala. Skúšala som to aj ja ale dotkla som s maximálne siete. Pomaly ma učiť ako brániť a základy. Bavilo ma to aj keď nie tak ako atletika. Prestala som kvôli Markovi. Stretla som ho tam a všetko by mi ho pripomínalo. Som rada že som sa z toho dostala. Potriasla som hlavou aby som zahnala tie čierne myšlienky. 

-Ide ti to!
-Ale prosím ťa. Som ako poleno.
-Kdeže. Naozaj ti to ide.

Loptu som mu hodila a rozhodla som sa brániť ho. Uprene som sa dívala na loptu a v správnom okamihu som mu ju vyrazila z ruky.  Lopta preletela ponad asi meter vysoký plot rovno na cestu. Zasmiala som sa a rozbehla som sa po ňu. Videla som ako sa kotúľa na druhú stranu cesty. No o chvíľu som nevidela vôbec nič. Len tmu. 

--Neskôr--

Pomaly som otvorila oči. Bolelo ma úplne celé telo, ešte aj viečka som mala ťažké. Ostré svetlo ma prinútilo oči prižmúriť, no aj tak som spoznala nemocničnú izbu. Pomaly som otočila hlavu na bok a zbadala som kyticu ruží. Pousmiala som sa. Vošla sestrička a keď zbadala že som hore, zavolala rodičov. Prekvapivo prišiel aj oco.

-Miláčik, tak sme sa o teba strašne báli keď nám zavolali že ťa prešlo auto!

Mama ma pobozkala na čelo, na líce, na nos a všade po tvári. Nebolo to bohvieako príjemné a otec si to všimol. 

-No ták určite ju všetko bolí. 

Vďačne som sa naňho pozrela. Jemne ma objal a pohladil ma po vlasoch. Chvíľu sme sa rozprávali ako sa to vlastne stalo, prišiel lekár ma skontrolovať, dali mi lieky a konečne prišiel aj Thomas.

-Bože .. mal som na teba dávať pozor. 

Pozeral sa do zeme a hral sa s okrajom mojej periny. 

-To neni tvoja vina. Mala som sa poriadne pozrieť cez cestu. 
-A keby som tam bol ja tak by si teraz nemala polámané rebrá a nohu. 

Prevrátila som očami. 

-Ale žijem. Musíš to brať z tej pozitívnej stránky!

Šťuchla som ho a on sa na mňa konečne pozrel, dokonca sa aj usmial. 

-Ešte si ma tu nechajú týždeň, tak si urob voľno. Ja tu sama nebudem. 
-Už sa od teba nepohnem. 
-No tak to prrr.. 

Zasmiala som sa no hneď som to oľutovala. Bolesť mi z hrudníku vystrelila až ku krku a ja som zasyčala. Thomas hneď zbystril no došlo mu to. 

-Doniesol som ti nejaké knihy a.. ruže. Aj keď tie sú ti nanič. No a sluchátka, aby si sa nenudila. 

Všetko mi položil na stôl spolu s mobilom. 

-Ahh.. dozvedel som sa to nedávno. 24 hodín už ubehlo, nemohol som vrátiť čas. Prepáč.
-Nerob si starosti. 

Zobrala som si mobil a prihlásila som sa na facebook. Toľko správ som nemala odkedy som mala narodeniny. Všetci mi písali či som v pohode, ako keby človek ktorého prešlo auto mohol hneď odpísať. Aj tak som všetkým napísala že je mi celkom fajn. Thomas sedel vedľa mňa a pobavene sledoval ako furt ťukám do mobilu. 

-Už je neskoro, budem musieť ísť. Hneď ráno prídem. Možno aj počas noci. Určite nebudem môcť spať. Áno, prídem. Tak ako vždy do tvojej izby.

Vyzeral byť dosť nervózny a ústa sa mu nezavreli. 

-Hm počuj. Ale ja som v nemocnici. Tu sa o mňa postarajú.
-Predtým si hrala basket a pozri sa. 

Natiahla som ruky aby ma objal. Objímali sme sa dlho. Ani jeden nechcel pustiť toho druhého no donútila nás sestrička ktorá oznamovala koniec návštevných hodín. Neochotne sa zdvihol a odišiel. Ja som tam ostala sama, tak som si zobrala jednu z kníh a začítala som sa. Dlho do noci som čítala. Keď už chcela ísť spať, zdalo sa mi že počujem Sebastiana. Potriasla som hlavou. Mala by som ísť spať. Knihu som položila vedľa vázy s ružami a po uši som sa zakryla perinou. Snívalo sa mi o tej nehode. Ako bol Sebastian rýchlosťou svetla pri mne, ako z jeho očí tiekli slzy ktoré mi dopadali na tvár.