Time Out

11

„Si všetky farby v jednom... v plnom jase"

Markov pohreb prebehol tak ako všetky. Miestnosťou sa rozliehal zvuk vzlykov, ľudia ktorých som ani nepoznala mi chodili popriať úprimnú sústrasť a ja som len prikyvovala a ďakovala. Samozrejme, všetci si myslia že spáchal samovraždu. Pravda je taká že ho zabila zlá strana ako "varovanie" pre mňa. Zlá strana ktorá sa pochopiteľne dozvedela kto je teraz na "tróne". Po celý čas bol po mojom boku Thomas, no ja som nevyronila ani slzu. Nemala som na to dosť sily. Nemala som dosť sily na to, pozerať sa na truhlu v ktorej leží on.

--Leto--

-Pôjdem s tebou ale budem sa len pozerať. Som ako poleno.
-Veď ťa to naučím!
-Ako keby som túžila po tom hrať basket. 

Prevrátila som očami a zasmiala som sa. Konečne sa schuti smejem. Depresie ma prešli a ja konečne vidím svet farebne a jasne. Obliekla som si šortky s vysokým pásom, čierny adisas crop top a Thomas ma hneď začal ťahať ku dverám. V druhej ruke držal basketbalku. Ihrisko mám od domu naozaj kúsok takže za pár minút sme boli na mieste. Sadla som si vedľa koša. 

-Nebudeš tam sedieť. 
-Čuš a hádž si. 

Poslúchol a začal driblovať a hádzať. Ja som len čumela do mobilu a sem tam ho odfotila. Pár krát sa ma snažil donútiť postaviť sa. Neúspešne. 

-Zabudol som si kúpiť vodu tak skočím do obchodu. Počkáš tu?
-Jasné. 

Zobral si peňaženku a rýchlim krokom odišiel. Ostala som na ihrisku sama a začala som sa nudiť. Zobrala som loptu a pár krát som s ňou buchla o zem. Postavila som sa pár metrov od koša a hodila som, s nádejou že dám kôš. No lopta sa odrazila od dosky a letela naspäť ku mne.

-Takto sa naozaj do koša netrafíš. 

Ozval sa hlas za mnou. Otočila som sa. Stál tam bielovlasý chalan s basketbalkou v ruke. 

-Ale nehovor..
-Pozri.. takto. 

Pustil svoje veci na zem a postavil sa tesne za mňa. Do ruky mi dal basketbalku a nadstavil mi ruky tak, ako by mali byť. 

-Hoď, a oblúkom. 

Neviem prečo, ale poslúchla som. Lopta padla do koša a ja som sa víťazne usmiala. 

-Sebastian White. Teší ma. 

Vystrel ruku a ja som sa naňho pozrela skúmavým pohľadom. Podala som mu ruku.

-Alice Kingová. Aj mňa. 
-Si tu sama?
-Nie, s kamarátom. Išiel si kúpiť vodu.
-Jaj táák..

Nervózne si prehrabol vlasy. 

-Alice? Predsa len si ideš so mnou zahrať? 

Thomas sa už vrátil. Hodila som mu loptu a pokývala som hlavou. 

-Nie, nie. Len som niečo skúšala. 

Šla som si sadnúť na miesto kde som sedela predtým a spokojne som sledovala sociálne siete. Všimla som si ako sa na mňa Sebastian občas díva. Sem tam som mu pohľad opätovala. 

-Kto je ten chalan keď si vymieňate také pohľady?

Sadol si vedľa mňa Thomas.

-Učil ma hádzať. A nevymieňame. Čo žiarliš? 

Zasmiala som sa, no jemu ostal vážny výraz na tvári. 

-A keby áno tak čo?

Vstal a išiel si znova hádzať. Nechápavo som sa naňho pozerala. Vážne ide žiarliť na... nič? 

-Okay tak si s tebou zahrám. Aby sa nepovedalo. 

Neochotne som vstala a on mi podal loptu. 

-Dostaň ju do koša. 

Nemotorne som začala driblovať a snažila som sa ho nejak obísť, ale on ma vždy zastavil. Začalo ma to iritovať tak som hodila z miesta kde som stála. Lopta padla do koša a ja som Thomasa potľapkala po chrbte.

-To si nečakal čo?
-No.. nie
-To mi na dnes aj stačí.

Pozrela som sa na Sebastiana, a ako som dúfala, videl to. Usmieval sa na mňa a zakýval mi. Našťastie to Thomas nevidel. Aj keby, nemám nič ani s jedným z nich. Ešte chvíľu si hádzal a išli sme do mesta. Pozval ma na pizzu, a to sa neodmieta. Sadli sme si na terasu našej obľúbenej pizzérie.

-Pôjdeme aj nabudúce?
-Nó. Môžme. Mne je to jedno. 

Zamyslene som pozerala pred seba a potom som si uvedomila na koho tak čumím. Po ulici kráčal Sebastian aj s nejakými chalanmi. Očividne si ma všimol a zakýval mi. Odkývala som mu a snažila som sa venovať Thomasovi. Konečne sme sa dočkali našej pizze. Zmizla do pár minút. 

-Okej. Už pôjdem domov. 
-Idem s tebou. Veď vieš, musím. 

Prikývla som a vydali sme sa k môjmu domu.

-Alice!

Počula som niekoho kričať moje meno. Otočila som sa a smerom ku nám bežal Sebastian. 

-Hm?
-Nešla by si si zajtra zahrať?
-No..
-Prosím
-Okej.. zajtra na ihrisku tak ako dnes. 

Musela som sa zasmiať nad jeho rozžiarenými očami keď som súhlasila. Znova si prehrabol tie jeho biele vlasy. 

-Dobre, nejdem už otravovať. Zajtra sa vidíme. 

Ani som sa nenazdala a už bol preč. Konečne sme došli k môjmu domu. Rozlúčila som sa s Thomasom a vošla som dovnútra. Letela som do svojej izby ako raketa. Hlavu som si zaborila do vankúšov a vzdychla som. Ešte začnem hrať basket nie? Určite..  Pípol mi mobil. Žiadosť na facebooku od Sebastiana. Prijala som to a mobil som strčila pod vankúš. Mark mi chýba ale musím začať niečo nové nie?  Pripomenulo mi to scénu z nejakej telenovely. Musela som sa nad tým zasmiať. 

-Čítaš až moc love story. 
-Thomas vypadni. Hocikedy sa objavíš v mojej izbe bez môjho pozvania.

Ani som sa naňho nepozrela. Stalo sa to rutinou. Hocikedy sa objavil v mojej izbe. Ukázala som na dvere. Viac by som tu uvítala Sebastiana. 

-Bože poznáš ho deň. 
-Nečítaj mi myšlienky. 
-Nemysli na také veci a nebudem. 

Šmarila som doňho vankúš. Uhol sa ako keby to čakal. Sadol si na kraj mojej postele a pozeral sa na mňa tým jeho výrazom. 

( Na obrázku Sebastian. )