13

32 3 0
                                    

Ráno ma zobudila sestrička a podala mi lieky. Bez väčšieho záujmu odišla a ja som ďalšiu hodinu zostala sama. Potom prišiel Thomas a robil mi spoločnosť. No mne stále vŕtalo hlavou prečo tu ešte nebol Sebastian. Možno sa bojí že sa hnevám za to že po loptu nešiel on. Nie.. blbosť... Určite príde. 

-Bože môj nestresuj. Určite príde. Keď som ho videl tam pri tebe, bolo mi ho normálne ľúto.
-Naozaj?
-Naozaj. 

Vydýchla som si. Teším sa naňho. Chvíľami sa mi zdalo že cez pootvorené dvere vidím jeho biele vlasy, ale len sa mi to zdalo. S Thomasom sme riešili veci ohľadom Aikardu. 

-Všetkým chýbaš. Musíš sa čo najskôr vrátiť. 
-Mám zlomenú nohu.
-Vieš že sa tam môžeš teleportovať. Keď ťa pustia z nemocnice tak pôjdeme. 

Prevrátila som očami. Kto to kedy videl ísť so zlomenou nohou do nadprirodzeného paláca času. Vôbec sa mi nechcelo. Tvár som si zakryla vankúšom a dúfala som že keď ho dám preč, bude predo mnou stáť Sebastian. Jedným okom som vykukla no stále tam bol len Thomas. Rozhodla som sa Sebastianovi napísať na Facebooku. 

-Ahoj, všetko v pohode?

Prečítal si to, no najprv neodpisoval. Už som chcela odložiť mobil no pípla mi správa.

-Ahoj.. To by som sa skôr mal ja pýtať teba nie?
-Môžeš sa o tom prísť presvedčiť sám.
-No.. 
-Ah.. ak by si chcel prísť, ja sa nikam neponáhľam. 

Mobil som hodila na koniec postele. Thomas zdvihol pohľad a prekvapene sa na mňa pozrel. Pokývala som hlavou.

-Všetko v poriadku. 

Zvyšok dňa som si len čítala, počúvala som Thomasa a pozerala telku ktorá bola pripevnená na stene. Večer, tesne pred koncom návštevných hodín, ma z čítania vytrhol známy hlas. Pohľad mi zastal na bielych vlasoch. Prekvapene som zažmurkala.

-Ehm, ahoj. 
-Ahoj..

Thomas pochopil že má odísť a rýchlim krokom vyšiel z izby.

-Prepáč. chcel som prísť skôr len.. hm to je na dlho. 

V ruke držal bonboniéru a biele ruže. Podal mi ich a ja som ich ovoňala. Ústa sa mi skrivili do úsmevu. 

-Tie sú nádherné! Ďakujem. 

Posadila som sa a natiahla som ruky aby ma objal. V jeho očiach sa zračila úľava a radosť. Jemne ma objal aby mi neublížil. Sadol si na kraj postele a celú si ma premeral. 

-Je mi to ľúto. Mal som ísť po tú loptu ja. 
-Och bože. V pohode. Bol to osud. 
-Dosť na hovno osud.. 

Postrapatila som mu vlasy. Konečne sa zas usmial. 

-Asi si teraz dlho nezahráme čo?
-No.. asi nie. Ale môžeš ma chodiť navštevovať domov ak chceš. Nech sa nenudím. 

Na papierik som mu napísala adresu. Bolesť rebier ma donútila znova si ľahnúť. Sebastian sa ľahol vedľa mňa, no boli sme ticho. Len sme obidvaja pozerali do stropu a vnímali sme prítomnosť toho druhého. Na malú chvíľu sa nám preplietli prsty. 

-Koniec návštevných hodín.

Sestrička otrávene oznámila a ja som ju prebodla pohľadom. Sebastian ma objal a išiel ku dverám. Naposledy sa otočil a usmial sa. Zakývala som mu a spokojne som vydýchla. Prišiel sa rozlúčiť aj Thomas a na izbe som ostala sama. Oči sa mi začali zatvárať tak som zhasla a spokojne som zaspala.
   V noci ma zobudil menší rachot. Otvorila som oči no videla som len tmu. Zrazu sa zasvietilo a ja som uvidela strapaté biele vlasy. 

-Čo tu pre boha robíš?! Sú 3 ráno.
-Thomas ma sem dostal.
-A kde je ten?
-Stihol zdrhnúť. Povedal mi všetko čo by som mal o tebe vedieť. 

Plesla som si po čele. 

-Zabijem vás obidvoch. Chcem spať.
-A kto povedal že nemôžeš? 

Ľahol si ku mne a ja som sa k nemu pritúlila. 

-Ráno ťa tu nájde sestrička.
-Mám budík. Príde po mňa Thomas. A potom prídem znova. 
-Ale ja už nezaspím asi..

Jemne ma pohladil po vlasoch. 

-Nevadí. Ani ja nemám v pláne spať. Tak mi môžeš rozprávať aké je to v Aikarde. 

Bolo divné počuť to slovo od neho. Premýšľala som aké to tam a predstavila som si všetky detaily.

-Je to.. je to veľkolepé. Všetko ti príde také obrovské a pritom také krehké, že sa toho bojíš dotknúť. Je to tam naozaj veľké. Žije tam obrovské množstvo ľudí so schopnosťami. Mala by som tam bývať aj ja ale len príležitostne tam prespím. Všetky izby sú luxusné. Vlastne všetko je tam luxusné. 

Usmiala som sa pri tej predstave. No pocit že to miesto chránim a chrániť budem je lepší. 

-Myslíš že ma tam niekedy zoberieš?
-No.. možno áno. Ja tam predsa o všetkom rozhodujem. 
-Fajn, ty kráľovná. 
-Tak mi nehovor. Ani princezná. Aj keď som. 
-Budem ti tak hovoriť. Kráľovná Ali. 

Pošteklila som ho na bokoch ako trest. No on im to vrátil dva krát tak. A takto to šlo dookola. Až bol nakoniec nado mnou a šteklil ma, zatiaľ čo ja som si držala ústa aby som nekričala. Konečne prestal a len sa mi díval do očí. Priblížil sa ku mne no stále mi uprene hľadel do očí. Na zlomok sekundy mi pozrel na pery a vtedy som vedela na sto percent čo chce urobiť. Pozrela som sa na jeho mäkké ružové pery a... jemne som zaskučala aby zo mňa zliezol. 

-Bolia ma tie rebrá Sebastian..
-Oh jasné prepáč. 

Znovu si ľahol vedľa mňa a ja som si vydýchla. Urobila som to lebo som musela... ešte je moc skoro. Moc skoro na mňa... 

-Za chvíľu by mal prísť Thomas. 
-No okey. 

Objala som ho. Objímala som ho dlho. No zlatisté svetlo uprostred miestnosti znamenalo príchod Thomasa. Kývla som mu na pozdrav a usmiala som sa na Sebastiana. Keď odišli, hlavu som si zaborila do vankúša. 

-Na toto ešte nie som pripravená..

Mumlala som si sama pre seba, no zároveň som chcela aby to počul aj Mark. Aby vedel že ma tu nechal samú, aj keď za to nemohol. Aby vedel že to on ma dostal z bludiska, no zároveň som sa kvôli nemu znova stratila.. 






Time OutWhere stories live. Discover now