FOOLS || l.s. - slovak

IV.

,,Pripravený?"

Louis prikývol. Zhlboka sa nadýchol a pocítil, ako sa Harry dotkol jeho roky. Prepietli si prstu a stisli, akoby sa už nemali pustiť. Harry stlačil zvonček a o chvíľu si pustili ruky. Dvere sa otvorili a obaja chlapci sa prinútili k úsmevu pri pohľade na Nialla, hoci im skrúcalo žalúdky.

,,Ahojte!" pozdravil ich a odstúpil od dverí, aby mohli prejsť dnu. Biela chodba viedla do obývačky zaplavenej popoludňajším letným slnkom. Na sedačke sedeli Liam a Zayn, navzájom sa pozdravili a usadili sa.

Louisovo srdce bilo naozaj rýchlo, spomenul sa pritom na vystúpenia v X-factore, pred ktorými mával takú hroznú trému, a rozmýšľal, či ten tlkot počujú aj ostatný v miestnosti. Kútikom oka sa pozrel na Harryho, ktorý mu venoval úsmev. Bol to ten úsmev, za ktorým sa neskrýva šťastie, len vás mal utešiť a predsvedčiť, že včetko bude v poriadku.

Louis tomu úsmevu veril.

Následne si Harry odkašľal.

,,Niečo vám chceme povedať,"

A od toho momentu nebolo cesty späť.

Ako sa deň zmenil na večer, piati chlapci stále sedeli v obývačke a rozprávali sa. Slnko pomaly postupovalo nižšie a nižšie nad obzorom a atmosféra bola akoby prebitá takým zvláštnym pocitom dôvery a radosti. Harry a Louis sa teraz držali za ruky a nemohli skrývať úsmevy na tvárach, ktoré by sa objavili nech by sa akokoľvek pokúsili ich potlačiť. Ale ani sa o to nepokúšali.

-

Prešiel istý čas a listy na stromoch sa začali sfarbovať do zlastista. Za tú dobu preplnenú spomienkami a smiechom sa Harry a Louis stávali súčasťami duší a životov toho druhého. Život nemohol byť viac sladký.

Ale rovnako ako lístie opadávalo zo stromov a teploty klesali, ani sladkosť netrvala večne. A to nás privádza do jedného septembrového dňa, keď slnko jasne žiarilo a všetci piati chalpci kráčali v pozdemnom parkovisku vysokej budovy. Blo ticho a jediný zvuk, kotrý počuli bol zvuk ich topánok. Popri nich kráčali dvaja vysoký a svalnatý muži, jeden na každej strane.

Podišli k dvom čiernym autám zaparkovaných vedľa seba a rozdelili sa na dve skupiny. Zatiaľ čo Liam, Niall a Zayn nasadli do jedného, Louis a Harry sa presunili o kúsok ďalej k druhému.

Louisovi hučalo v hlave. Každý zvuk bol tlmený a v hrudi mu prudko búšilo srdce. Do očí sa mu tisli slzy a tak sklonil hlavu v snahe nikomu ich neukázať.

Dvere na aute sa zabuchli a vyrazili. Ešte stále mal sklonenú hlavu, nedokázal sa pozrieť Harrymu do tváre. Nedokázal vidieť smútok v jeho očiach. Hlavou sa mu prelínali udalosti poslednej hodiny. Bolo to ako zlý sen, tak strašné, že tomu nedokázal uveriť. Čakal, kým sa z neho zobudí, ale čakal už priveľmi dlho a nenachádzal žiadne iné vysvetlenie, len to, že to čo sa deje, je skutočnosť. A potom, ako si znova v hlave premietol rozhovor v kancelárii manažmentu, mu srdce vynechalo úder pri pomyslení na ich ponuku.

Na falošnú priateľku.

A naozaj si nemyslel, že život by moho, byť až taký krutý, aby musel skrývať svoju lásku.

Ale čím dlhšie nad tým uvažoval, tým sa mu to zdalo reálnejšie. Čím dlhšie si v mysli prehrával vety, ktoré im povedali, tým logickejšie sa mu to zdalo. Možno mali pravdu. Možno to tak bude lepšie.

,,Harry?" jeho hlas znel divne, chladne, akoby za neho rozprával robot.

Harry ho chytil za ruku. ,,Áno, Louis?"

Musel zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť, aby to vyslovil. ,,Myslím...myslím, že asi majú pravdu. Možno by sme nad tým mohli pouvažovať,"

Ale keď sa pozrel do jeho zelených očí, mal chuť si vraziť dýku do srdca.

Hanna