Spomienka na Eleanorine pery sa Louisovi zasadila hlboko do duše a ako rakovina ho pomaly ubíjala a ničila. Cítil sa rozpoltený, zaseknutý medzi dvoma ľuďmi, ktorí k nemu cítili lásku a on unikal z ich náručí každým dňom. Uviaznutý medzi dvoma možnosťami, z ktorých ani jedna nebola správna začal pomaly unikať z reality a uzatvárať svoju dušu pre okololitým svetom, takým spôsobom, aby si to nikto nevšimol.
Ani Harry.
Nech bola situácia akákoľvek hrozná, nezmenilo sa nič na tom, ako sa cítil v Harryho prítomnosti. Len letmý dotyk rukou, či bozk na čelo a on bol šťastný. Aj keď iba dočasne. S Harryho rukou v jeho ruke sa cítil v bezpečí. Vtedy bol nebojácny.
Ako dni plynuli a nerozhodnosť v jeho duši sa prehlbovala a čoraz menej chodieval von, čoraz menej dvíhal telefón.
O dva týžden neskôr, počas slnečného dňa upnuto stál v kúpeľni svojho bytu opretý o umývadlo. S hlavou dole cítil, ako mu kvapky vody, ktorou si ovlažil tvár stekajú dolu po lícach, na bradu a po jednej kvápkajú na tričko. Cez malé okno dnu prenikali jasné slnečné lúče a on si nemohol pomôcť, ale mal pocit, akoby sa mu slnko vysmievalo do tváre.
Pomaly odstúpil od umývadla, osušil si tvár a s povzdychom vyšiel z kúpeľne. A opať, ako mnohokrát tento týždeň, sa bezcielne nachádzal uprostred jeho vlastného bytu, ktorý sa akoby každým dňom zväčšoval a pomaly ho do seba pohlcoval.
Netrpezlivo prekráčal do kuchyne a do skleneného pohára si nalial vodu, priložil ho ústam a so zatvorenými očami vnímal, ako mu studená tekutina steká dolu hrdlom. Ale v tom opäť, pred očami uvidel Eleanorin úsmev a spomenul si na hebkosť jej vlasov a žiaru v jej očiach a potom Harryho oči zelené ako letná tráva, na ktorej ležali a on stisol pohár pevnejšie a oči zovrel tuhšie. Ale spomienky sa pred ním mihali ako keď pretáčate film.
A už to nevydržal. Tep sa mu zrýchlil a neuvedomil si, čo robí, pokiaľ nezačul rozbíjanie skla. Vtedy otvoril oči. Pred ním na podlahe ležali roztrieštené kusy skla , desiatky malých kúskov ako rozbité sny.
Ďalším zvukom bolo otáčanie kľúča v zámke. Najprv zmätene otočil hlavou smerom k dverám a o chvíľu si spomenul, ako kedysi dávno dal Harrymu kľúč . Uvidel pred sebou Harryho s úsmevom na perách ako vchádza dnu.
Keby len vedel.
,,Ahoj, " zrak mu zaletel k podlahe ,,Čo sa stalo?"
Louis len nečinne stál a sledoval, ako sa Harry vyzúva a prichídza k nemu, dávajpc pozor na sotré črepiny. Zovrel ho v objatí.
,,Ahoj," zamumlal na odpoveď do jeho trička vdychujúc vôňu.
,,Po chvíli sa Harry odtiahol. ,,Poď, pomôžem ti to upratať,"
Ale Louis sa nehýbal, pokúšajúc sa tým oddialiť blízku budúcnosť.
,,Lou?"oslovil ho. ,,Stalo sa niečo?"
Pokúšal sa ho držať pevne ako najdlhšie mohol. Ale aj keby ho držal hodinu, nestačilo by to.
Zdvihol hlavu.
,,Harry, musíme sa porozprávať,"
A hneď za tým si pomyslel, že možno ich vzťah skončí rovnako sko sklenený pohár.
Hanna
YOU ARE READING
FOOLS || l.s. - slovak
Fanfiction"Harry," osloví ma, pozerá sa na mňa ľadovými očami, ktorým zakázal prejaviť akékoľvek city. A ja neviem uhnúť pohľadom, aj keď sa snažím. "Musím ti niečo povedať." A potom, aj keď ešte nie je čas, viem, že to príde. Presne viem, čo povie. "Je to u...
