FOOLS || l.s. - slovak

V.

Louisova nová priateľka Eleanor bola všetko, čo by si Louis mohol želať. Bola múdra, vtipná a milá. Mala dobrý hudobný vkus a celé hodiny sa s ňou dokázal rozprávať o knihách. Dokázala mu poradiť a povzbudiť ho.

Bola všetko, čo by mohol chcieť, ale aj tak nebola dosť.

To Louis pochopil hneď v deň, keď sa s ňou zoznámil.

V noci si v hlave premietal hádku s Harrym zo slnečného septembrového dňa, ktorá mu kradla spánok a cez deň sa Eleanor pozeral do očí, a snažil sa v nich nájsť niečo, čo tam nebolo.

Skrátka, myslel si, že má život pokope, ale teraz sledoval, ako sa mu pred nosom rúca.

S Harrym sa nevidel týždeň.

A s každým dňom, ktorý uplynul, pociťoval ako je jeho srdce ťažšie a ťažšie. Želal si, aby jeden z nich zavolal tomu druhému, ale očividne boli obaja príliš hrdý a zatrpknutí, aby zavolali ako prvý.

Keď v piatkovú noc Louis nečinne ležal v posteli a snažil sa zaspať, počúval ako dažďové kvapky padajú na okenné sklá. Ticho noci preťalo zvonenie telefónu položeného na nočnom stolíku.

Louis sa nadvidol na lakte a zatajil dych. S ďalším zvonením siahol rukou po mobile.

V momente, ako uvidel Harryho meno na obrazovke nerozmyšľal, jeho palec automaticky stlačil prijatie hovoru.

,,Áno?"

,,Louis? Ja...ehm..." počul ako si Harry vzdychol. Posadil sa a načúval ďalším slovám.

,,Prepáč, že ti volám takto neskoro, ale...asi by som to ďalej takto nezvládol. Mrzí ma,čo sa stalo...a chcem sa ospravedlniť,nemal som reagovať tak prehnane...Louis? Si ešte tam?"

,,Samozrejme, Harry," takmer to zašepkal.

,,Prepáč, teraz je toho na mňa priveľa. Na náš všetkých,"

,,Bol to týždeň, však?" spýtal sa Louis, ale bol si istý, že to bol týždeň. Počítal každý jeden deň.

,,Áno. Mohol som zavolať skôr..."

,,Nie! Nie, Harry. Ja...bol som hlúpy, že som to nevybavil hneď ja,"

Počul, ako sa Harrym potichu zasmial. ,,To je v pohode, Lou. Bol to dlhý týždeň bez teba. Chýbalo mi rozprávanie sa s tebou,"

Louis sa zasmial.

,,Čo?" Harry sa čudoval, ale počutie Louisovho smiechu ho donútilo usmiať sa.

,,Je to vtipné, pretože...ja vlastne ani neviem. Všetko, čo viem je, že neviem ako mám byť niečo, čo ti chýba,"

A akonáhle to vyslovil, pripadalo m to ako najväčšia hlúposť, akú mohol povedať, aj keď to bola tá najväčšia pravda. Na chvíľu zatvoril oči a rukou si prešiel cez tvár.

Nastalo ticho ťažké ako srce v Louisovom tele, v ktorom sa zvuk kvapiek zdal hlučnejší, ako inokedy.

,,Chýbaš mi,"

Louis ani nevedel ako, ale Harryho hlboký hlas a jeho slová ho zanechali bez dychu. Tupo pozeral do tmavej steny pred sebou, pokiaľ nenašiel slová.

,,Tak príď,"

Hanna