Dážď silnel. Čoraz viac kvapeik dopadalo na predné sklo Louisovho auta a stierače sa rýchlo pohybovali z jednej strany na druhú. Už hodinu cestoval a teraz sa začínal cític ospalo. Viečka mal ťažké a pomalá hudba z rádia ho uspávala. Rukou nahmatal neznáme cédečko položené neďaleko neho a upierajúc zrak na vozovku ho vložil do rádia a zvýšil hlasitosť. Keď počul hlas v piesni zahľadel sa na hrozivé mraky nad horizontom.
Do očí sa mu tisli slzy.
Zhlboka sa nadýchol a párkrát žmurkol očami, aby ich odohnal.
Na diaľnici nebolo mnoho áut a všetko naokolo obklopovala hmla jemná ako dych. Bol sám, ale to najhlavnejšie, cítil sa osamelý.
Cítil sa ako v uzatvorenej bubline odkrojenej od zvyšku sveta, kde boli všetky zvuky tlmené. Akoby hľadel z dna oceánu.
Tak zúfalo potreboval pomocnú ruku, jemné pohľadenie, povzbudivý úsmev.
A keď po niekoľkých hodinách cestovania vpadol do matkinho náručia a na chrbte ucítil jej nežnú ruku, vedel, že je v bezpečí.
ej objatie bolo hrejivé a uspokojivé a on sa začal uvoľňovať. Zatvoril oči a stiahol okolo nej ruky pevnejšie akoby ju už nikdy nemla pustiť.
Ani nechcel.
Ona sa však po chvíľi odtiahla a pozrela mu do ičí so širokým úsmevom na perách.
,,Louis''
,,Mama''
,,Nemáš tušenie ako rada ťa vidím,'' chytila ho za ruku a viedla z predných schodíkov do domu.
Do jeho domova.
Bolo zvláštne, že si to neuvedomil nikdy pred tým. Aký nádherný a nenahraditeľný domov môže byť. Ako môže mať rôze podoby a vône a formy. Domov môže byť vaša matka alebo dom, váš milenec alebo najverneší priateľ. A keď Louis prekročil prach dverí a okolo neho sa zhŕkli jejo sestry, uvedomil si,že toto je to. Toto je miesto, ktoré môže nazývať domovom.
Deň strávil sledovaním jeho mamy ako pečie s úsmevom na perách, sedením v záhrade s horúcou šálkou čaju v rukcáh a pozorovaním všetkého,čo zameškal.
,,Prijali ma do matematického krúžku,'' povedala mu mladšia sestra, keď sedel v záhrade a pozoroval oblohu.
,,Och.Naozaj? To je úžasné.Ako si to dokázala?'' prisadla si k nemu na hojdačku a kým rozprávala on potichu a zvedavo počúval.
Na chvíľu sa odmlčala.
,,Dlho si tu nebol,''
,,Ja viem, Neviem, čo sa stalo, mal som veľa práve a...''
,,Louis, ja chápem. Len chcem povedať, že si nám chýbal. Bol zvláštne vidieť ťa častejšie na televíznej obrazovke ako v skutočnosti,''
,,Som späť,''
Obaja sa usmiali.
Obloha začala tmavnúť, kým sedel v obývačke obklopený blízkymi. Sedel tam sledoval žiaru v ich očiach. Tom sa porozhliadol a uvidel svoje detstvo ukryté v zarámovaných fotograficáh a praskajúcom ohni. Jeho domov sa nezmenil.
Vec sa má tak, že váš domov sa nikdy veľmi nezmení. Vyzerá tak isto, vonia tak isto.
A potom sedíte so svojou rodinou a počúvate o všetkých veciach, ktoré ste zmeškali a uvedomíte si, že jediné,čo sa zmenilo, ste vy.
Hanna
YOU ARE READING
FOOLS || l.s. - slovak
Fanfiction"Harry," osloví ma, pozerá sa na mňa ľadovými očami, ktorým zakázal prejaviť akékoľvek city. A ja neviem uhnúť pohľadom, aj keď sa snažím. "Musím ti niečo povedať." A potom, aj keď ešte nie je čas, viem, že to príde. Presne viem, čo povie. "Je to u...
