FOOLS || l.s. - slovak

X.

Stáli sme na pódiu, okolo nás tisícky jačiacich fanúšičiek.
Ja a Louis vpredu, ostatní chalani za nami. Venoval som sa mikrofónu a nepozeral sa na neho, no keď sme si posadali do kruhu a spievali Little things, už som ho ďalej nemohol ignorovať.
Zatiaľ čo Louis spieval jeho sólo, ja som sa naňho pozeral. Bol nádherný. Na brade som mu videl prvé strnisko, zvyčajne strapaté vlasy mal uhladené nabok. Sedel a pohojdával nohou, usmieval sa na dav a vyzeral šťastný. Akoby toto bolo miesto, kam patrí. Tak veľmi tam pasoval a ja som po ňom neovládateľne túžil. Nie po jedno tele, po ňom. Chcel som byť s ním a patriť mu. Odkedy sa so mnou rozišiel, akoby som ani nežil.

Počas tých mesiacov som akosi predčasne dospel, prestal som vyhľadávať zábavu. A uvedomil som si, že som to pokazil. Že som ho stratil.
Začal som si písať do zápisníka ako nejaká šialená tínedžerka, ale nejako sa potreboval zbaviť svojich pocitov. (akoby to pomáhalo...) Avšak jediné strany, ktoré sa mi podarili zachovať, nevyjadrovali všetko. To, čo som sa snažil pomenovať mi tak veľmi nešlo, že som všetky pokusy vytrhol z mäkkej väzby, následne škrtol, roztrhal a šmaril do koša. Predtým, než som jednotlivé stránky premočil svojimi slzami a nadobro skončil s celým denníčkovaním, som zachránil aspoň tieto útržky:

...Po tom, čo som odišiel od Louisa, na veľa dlhých mesiacov som upadol do depresie. Jednoducho som strácal dôvod žiť. Celé to vôbec nebolo ľahké. Tráviť dennodenne čas s osobou, ktorú som miloval, aj keď sme nemohli byť spolu. Ale chcel som mu dať čas. Možnosť si vybrať. Lebo ja som si síce vo svojich citoch urobil poriadok, no on zjavne nie. Teda - asi áno. Vybral si ju.

Nikto, kto niečo podobné nezažil, si nemôže vedieť prestaviť, aké to je. Byť s ním stále - vidieť ho plakať a smútiť, smiať sa a vtipkovať, a vedieť, že ja už nikdy nebudem tým, kto mu zotrie slzy alebo ho rozosmeje. Je to najhoršie, čo som kedy cítil. Nechcem tým povedať, že by som to ľutoval. Ľutujem veľa vecí, ale lásku k nemu nie, napriek všetkému. Louis ma síce oberal o zdravý rozum, ale zároveň ma robil šťastným. Je to ťažké vysvetliť. Boli dni, kedy som od túžby po ňom zomieral, a dni, keď som bol vďačný aj za to, čo mám - za možnosť byť aspoň svedkom jeho šťastia. Vidieť ho usmievať sa bola pre mňa odmena za všetky noci, ktoré som kvôli nemu preplakal.

Vo chvíľach, kedy sa smial, som však túžil byť pri tom s ním. Niekedy som len počúval jeho názory a potichu s nimi súhlasil.
Keď sa s chalanmi rozprával o intímnych záležitostiach, takmer som vnútri vybuchol, pretože ja som chcel byť tým, s kým sa bude o tomto rozprávať, tým, kto by ho dokázal uspokojiť. Keď bol smutný, ja som chcel byť jediným, kto by ho dokázal utešiť. Ale nemohol som. Louis spálil všetko dobré, čo bolo vo mne. Zároveň som vedel, že len on má moc znovu rozpáliť oheň v mojom srdci.

Chalani zostali pre mňa oporou - Liam mi vždy dokázal povedať niečo rozumné, prečo by som mal bojovať ďalej. Niall na rozosmial, nech som ja tom bol akokoľvek zle a Zayn si ma jednoducho vždy vypočul - iba pri ňom som zo seba dostal všetko.
Bolelo ma tráviť každý deň s Louisom a zároveň s ním nebyť. A tak som sa naučil skrývať to. Tváriť sa, že som nad vecou. Naučil som sa iba počúvať a potom o všetkom premýšľať. Vďaka nemu som sa naučil veľa.
Niekedy som však strácal rozum. Kričal som: "Nemôžeš ma len tak zmeniť a potom odísť, Louis!" - ale už tu nebol nikto, kto by ma počul.
A ja som vedel, že bez neho už nikdy nebudem úplný. Kým neprišiel, existoval som, ale pri ňom som našiel ďalší kus svojej identity.

Jednoducho som cítil, že je stvorený pre mňa. Ale naučil som sa nebyť sebecký. A tak som ho nechal žiť. Pretože možno nám to nebolo súdené. Možno raz nájdem niekoho, ako má Louis Eleanor - s kým aspoň dokážem... žiť. Bude to bez neho také ťažké - ale nakoniec odídem. Zíde z očí, zíde z mysle.
A jednoducho to tak bude. Ďalšia z mnohých vecí ktoré som sa naučil bolo, neklamať sám seba. A preto som ochotný priznať vedomie, že na neho raz zabudnem.

Ale bolo tisíc, desaťtisíc situácii, kedy som preklínal Boha a pýtal sa sám seba, prečo sme sa my dvaja jednoducho nestretli v inom čase a za iných okolností.
Musel som s tým žiť. S vedomím, že nikdy skutočne nebol a nikdy viac nebude môj. A tak som žil. Lebo som
nemal inú možnosť. A vedel som, že presne toto si želá.

Nebolo toho veľa. Hlúpe útržky, ktoré ani zďaleka nevyjadrovali všetko, čo Harry cíti. A predsa nad nimi musel opätovne premýšľať, pri čom mu napádalo mnoho slov, ktoré mohol vyjadriť inak.

Harryho myšlienky boli také intenzívne, že akoby ich Louis vycítil, otočil sa a pozrel sa na neho. Nemýlil sa, Harry na neho doslova čumel a ani sa nesnažil to zakryť. Chcel sa odvrátiť, no nešlo to. Bolelo ho vidieť Harryho smutného. Keď by sa pozrel bližšie, možno by zazrel v jeho jasných zelených očiach slzy. Možno by pochopil, ako veľmi trpí. Boh vie, že by ho najradšej utešil, hneď tu a teraz. Ale nemohol, už nie. Odkopol ho a už nie je cesty späť.

Ale pravdou bolo, že s Eleanor nebol ani spolovice taký šťastný, ako kedysi s Harrym. V kútiku svojej duše cítil, že patrí k nemu. A vedel, že sa napravil. Že sa poučil. Cítil, že by bol schopný dať mu ešte šancu. On áno. Ale čo Harry? Nemôže čakať, že k nemu teraz s radosťou pricupká. Bol citivý, nešlo to, vrátiť sa k Louisovi po tom, čo uprednostnil niekoho iného. A vlastne, on si stále myslel, že na svojom rozhodnutí trvá.
Nemohol vedieť, že po takmer roku ničenia sa Louis úplne obrátil svoje zmýšľanie.
Harry trpel viac, pretože vždy je lepšie tomu, kto odíde, no ani Louis to nemal ľahké. Niekedy ho desil ten chlad v jeho kedysi nádherných zelených očiach. Pretože vedel, že to spôsobil on. Harry bol stále krásny - možno ešte príťažlivejší ako kedysi (narástli mu dlhšie vlasy, výškou už presiahol všetkých chalanov a vôbec - Harry bol vždy pekný a sexy). Ale už z neho nič nevyžarovalo. V jeho očiach neboli veselé iskričky šťastia, ako kedysi zvykli. Neusmieval sa, jeho smiech nebol úprimný. Už to nebol ten Harry, do ktorého sa zamiloval. A predsa po ňom stále túžil - možno ešte viac ako na začiatku. Pretože vždy si uvedomíte cenu toho, čo ste mali, až keď to stratíte. A Louis vedel, že Harry sa nakoniec spamätá. Bol silnejší, stokrát silnejší ako Louis. Nakoniec sa mu vráti všetka sila. Zase to bude on. Bude sa smiať a dievčatá za ním budú šalieť. Raz sa usmeje a tá pravá mu padne k nohám. Nakoniec - zostarne s eleganciou, bez Louisa.
A on to takto nechcel. Cítil, že by sa mal k nemu ešte vrátiť, kým je čas. Kým Harry stále túži po ňom.
Nebojí sa, že by sa musel definitívne rozísť s Eleanor, bojí sa, že Harry by ho nakoniec odmietol. Bude dostatočne silný, aby to skúsil, alebo ich vzťah navždy stroskotá len kvôli ich tvrdohlavosti? Stále spolu môžu byť - síce poza chrbáty všetkých, ale vždy by to bolo lepšie, ako toto.

Zaujímavé bolo, že chlapci sa vo svojich myšlienkach nestratili, nedávali na sebe nič znať a dokázali sa pri tom všetkom plne sústrediť na pieseň, ktorú práve spievali. Medzitým sa od seba odvrátili, no pri Harryho záverečnom sóle po ňom začal Louis opäť pokukávať. Kým Niall nezačal spievať a vzápätí sa všetci vrhli na záver, Harry vzdorovito ešte raz do mikrofónu potichu zašepkal niečo v zmysle "cause it's you", a Louis zrazu vedel, že to patrilo jemu, aj keď sa Harry na neho nepozeral. Bral to ako posledné povzbudenie a tak si predsavzal, že sa musí pokúsiť dostať Harryho späť. Ešte aspoň na chvíľu, kým im to všetko nezatrhne manažment.

Layla