S Harryho pomocou odpratali rozbité sklo z podlahy. ,,Počúvam ťa,Louis" napokon povedal Harry. A Louis sa musel zhlboka nadýchnuť a v duchu si povedať, že všetko bude v poriadku. Zvláštne, pretože dobre vedel, že opak je pravdou. Zaviedol Harry k sedačke a obaja si sadli vedľa seba, hoci nie tak blízko, akoby to urobili normálne. Louis ho chcel držať za ruku, ale jeho ruky sa trochu triasli a nechcel tým znepokojiť Harryho. Hoci ten už možno bol znepokojený z Louisovho mlčania. Chvíľu sedeli v tichu, pretože nedokázal v sebe nájsť odvahu. Teraz v sebe nenašiel ani len kúsok. A potom, keď si uvedomil, že nemôžu takto zotrvať večne, že raz sa Harry po druhýkrát opýta, čo sa stalo, prehovoril.
Jeho hlas bol tichý a nesitý.
,,Pobozkal som Eleanor".
A hneď na to, sa opýtal sam seba, či prudkosťou akou to oznámil, nezabodol Harrymu nôž do srdca. Či na to nemal ísť pomalšie. Ale tak či tak, ten nôž by sa do Harryho srdca dostal. A teraz asi naozaj nezáležalo, či sa to stane postupne alebo pomaly. Harryho reakcia bola očakávateľná, samozrejme. Zalapal po dychu a rozšíril oči. Bol to ten typ pohľadu, ktorý vás zabolí aj len ako nestranného pozorovateľa. Jeho oči boli smutné a kútiky úst ovisnuté. Zmena v jeho očiach príliš náhla a bolestná. Ale bolo tam niečo, čo Louis nevedel tak celkom identifikovať, niečo ako predtucha. To, ako ho to najprv šokovalo, otvoril ústa, rozšíril oči, ale hneď na to jeho výraz zmeravel, bolo, akoby to vedel.
Akoby mal tušenie, nejaký malý náznak, že sa deje neičo zlé, ale neveril tomu. A teraz sa to dozvedel a aj keď to sčasti vedel, nemohol zabrániť bolesti. Nikdy sa na bolesť nemôžme úplne pripraviť.
,,Koľkokrát?" opýtal sa Harry.
,,Hoci len raz bolo priveľa," odpovedal Louis, ,,pobozkal som ju priveľakrát, aby som to mohol vrátiť späť,"
Cítil v očiach slzy a tak ich nechal. Nechal ich, aby mu padali dolu lícom.
,,Mal som...tušenie."
Síce sa mu doteraz nemohol pozrieť do očí, teraz to urobil. Pri pohľade na nádhernú zelenú farbu si uvedomil, ako veľa práve stráca.
,,Mal si rúž na košeli," pokračoval Harry, ,,často si mi nedvíhal mobil. Bol si mrzutý a občas duchom neprítomný. Bolo samozrejmé, že som mal podozrenie. Len som si nemyslel..."
V tom momente Louis vypustil vzlyk spoza pier a za ním ďalší a ďalší. Zaboril si tvár do dlaní a hruď sa mu natriasala pod ťarchou nérekov. Toto bol čas, keby by mal Harry odísť. Nahnevaný opustiť Louisa v prázdnom byte plného smútku. Odísť a nikdy sa nevrátiť, ísť si nájsť niekoho nového a žiť sťastný život.
Namiesto toho cítil okolo seba Harryho ramená a ruku, ktorá mu zdvíhala tvár.
,,Je mi to ľúto. Je mi to... tak strašne ľúto. Nechcel som to urobiť. Jednoducho..." plakal Louis.
Harryho jedinou odpoveďou bolo rozvretie Louisa v objatí. Hladenie ho po chrbte a vlasoch. A aj Harry plakal. Svojími slzami zmáčal látku na ramene Louisovho trička, ale tlmil vzlyky. Chvíľu takto zotrvali. V pevnom objatí. Až pokiaľ sa miestnosťou prestal ozývať plač. Harry sa od Louisa jemne odtlačil, chytil mu tvár do dlaní a palcom mu zotrel slzy. Pozrel sa mu do očí, slabo sa usmial. Nahol sa dopredu a pobozkal ho na čelo.
A potom odišiel.
Hanna
أنت تقرأ
FOOLS || l.s. - slovak
أدب الهواة"Harry," osloví ma, pozerá sa na mňa ľadovými očami, ktorým zakázal prejaviť akékoľvek city. A ja neviem uhnúť pohľadom, aj keď sa snažím. "Musím ti niečo povedať." A potom, aj keď ešte nie je čas, viem, že to príde. Presne viem, čo povie. "Je to u...
